AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Na výchove dieťaťa je zaujímavé, že na pohľad vôbec nevyzerá náročná. Kým ste sa nestala matkou, zrejme ste pohoršene krútila hlavou nad neschopnosťou niektorých rodičov: „To si nevedia s ním dať rady? Kto iný to má vedieť?“, prípadne: „Musia po tom chúďatku tak kričať, nevedia mu to pokojne vysvetliť?“ Ale karta sa obrátila a vy sama ste sa ocitla pod kritickým drobnohľadom okolia. A okolie má svoje predstavy, ako má vychované dieťa vyzerať.  

Vieme, že vo výchove dieťaťa nikdy nebude fungovať zázračný návod. Každá z mamičiek si krvopotne musí vytvoriť vlastný systém, ktorý bude ako–tak vyhovovať – lebo dokonalé to nebude nikdy. Ale v spoločnosti pretrvávajú mýty o výchove, ktoré sa považujú automaticky za správne. Tie nielen nefungujú, ale môžu celú výchovu značne skomplikovať a vášmu dieťaťu ublížiť. Ktoré mýty o výchove nemožno brať vážne?

1.    „Na výchovu nie je nikdy priskoro.“

Čím skôr dieťa pochopí, že má poslúchať, tým lepšie. Ale ak výchovu chápeme, ako pozitívne formovanie osobnosti, tak jej musíme dopriať správny čas aj spôsob. Až v dvoch rokoch si začne dieťa uvedomovať svoje činy a v troch rokoch pochopí, že jeho činy majú dôsledky. Teda až v troch rokoch si dokáže spojiť trest, či pokarhanie so svojim správaním a odniesť si nejaké poučenie. Dovtedy vieme správanie dieťaťa do istej miery (a za určitých okolností) korigovať – teda ovládať, ale určite nedokážeme dieťa vychovávať. Niekedy môžeme docieliť, aby zaspávalo samé, nedotýkalo sa vzácnych, krehkých vázičiek, aby nevyžadovalo vašu náruč…ale toto všetko vám v najlepšom prípade dočasne uľahčí bežný život. Rozhodne týmto spôsobom trvalo nevštepíte svoje zásady.

2.    „Čím tvrdší trest, tým poslušnejšie dieťa.“

Ak naozaj chceme, aby sa dieťa vyvarovalo určitých prehreškov, pritvrdíme v treste. Logické, ale úplne zbytočné. Nehovoriac o možných nepriaznivých dopadoch bolestivých, krutých trestov na vývoj dieťaťa a na vašu celkovú psychiku, je to naozaj veľmi neefektívny spôsob výchovy. Tvrdší trest nenaučí vaše dieťa správať sa podľa vami určených požiadaviek. Naučí ho akurát všemožnými prostriedkami sa trestu vyhnúť. Takže začne šikovne klamať, zavádzať, manipulovať, alebo jednoducho od vás utekať. Túto skutočnosť potvrdzuje veľa svetových výskumov.

3.    „Vďačné dieťa je dobré a šťastné dieťa.“

Veľmi pekná myšlienka. Je to z určitého hľadiska úplne prirodzené. Ak si vaše dieťa uvedomí, že nie je samozrejmosťou mať čo jesť, kde bývať, čo si obliecť, uvedomí si aj aké má veľké šťastie. A bude si vecí vo svojom živote viac vážiť. Takže sa snažíte ku vďačnosti ho doviesť – či už poukazovaním na nešťastný osud niektorých jeho vrstovníkov, alebo zvýrazňovaním vecí, za ktoré by malo byť vďačné. A ono to naozaj funguje…ale len u dospelých. Dospelým stačí, ak si týždenne vypíšu zopár vecí, za ktoré sú vďační a hneď sú šťastnejší. Keď ale túto istú metódu použijeme na deťoch…nič, žiadny nárast pozitívneho myslenia, žiadne šťastné myšlienky. Deti potrebujú istoty. Fakt, že za všetko čo majú a berú ako samozrejmosť niekomu, či niečomu vďačia, im tieto istoty vezmú. A to má niekedy veľmi nepriaznivé dopady – od prehnanej úzkosti po všemožnú snahu oslobodiť sa spod rodičovskej ochrany.

4.    „Dobrí rodičia majú vychované deti.“

Toto je názor, ktorému jednoducho všetci chceme veriť. Nikto nechce prijať fakt, že ak sa naozaj budete snažiť, dáte svojmu dieťaťu lásku, starostlivosť a čas, výsledkom bude nevďačný, rozmaznaný a krutý fagan. Nie, oveľa prijateľnejšia je myšlienka, že zlé dieťa je len výsledkom zlej výchovy. Dáva nám to pocit kontroly, pocit, že ak sa zachováme určitým spôsobom, zabránime katastrofe. Do istej miery je to pravda….chyby v charaktere nášho dieťaťa môžeme prirovnať k zdravotnému stavu. Iste, ak sa vôbec nestaráte, žijete rizikovým spôsobom života, fajčíte jednu od druhej, je viac ako pravdepodobné, že vás postihne choroba. Ale, rovnako rýchlo môže ochorieť človek prísne dodržiavajúci zdravý životný štýl. Ak sme dobrí a svedomití rodičia, znižujeme pravdepodobnosť výchovných problémov, ale rozhodne ju nenulujeme. Aj dobrí rodičia môžu mať zlé deti. A to hneď z niekoľkých príčin.

5.    „Ak dieťa pochválime, zvýšime mu sebavedomie.“

Hlavne v západných vyspelých krajinách sa verí na zázračné účinky pozitívneho rodičovstva. Jeho podstatu by v skratke vystihovalo: „Chváľte dieťa, presviedčajte ho o jeho výnimočnosti, o tom, že je dokonalé, také aké je.“ V našich podmienkach to možno neprešlo do konkrétneho odporúčania, ale aj tu sa vo všeobecnosti verí, že ak budeme deti chváliť, budú šťastné a sebavedomé. A zase je to jedna z vecí, ktorá úžasne motivuje dospelých, ale má priam deštrukčné následky na detskú dušu. Aspoň to hovoria vedecké štúdie. Ak rodičia denno-denne presviedčajú svoje deti, že sú najmúdrejšie, najšikovnejšie a že im plne dôverujú, dieťa to vníma ako psychický nátlak a dlhodobo začne pociťovať úzkosť, strach zo zlyhania a vinu…je to teda zvláštne, ale ani s pochvalou to netreba preháňať – pochváliť, len za konkrétnu, nespochybniteľnú vec, alebo čin. Nie za všeobecné, nemerateľné kvality osobnosti.

Výchova dieťaťa je výsostne súkromnou záležitosťou rodiny. Treba si uvedomiť, že rodičia najlepšie poznajú individualitu a potreby svojho dieťaťa. Nemusíme preto súhlasiť s výchovnými metódami, ale musíme – pokiaľ nehraničia s týraním, či zanedbávaním dieťaťa – ich plne rešpektovať.

Foto: pixabay.com; everystockphoto.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Katarina B
Kedysi som bola ambiciózna workoholička žijúca, len pre svoju prácu. Bola som nespútaný živel milujúci búrku a prehýrené noci. Teraz som pokojná matka dvoch malinkých čertíkov a usadená "zúfalá manželka". A viete čo? Mne sa to takto páči.