AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Akoby to bolo pred nedávnom, keď prvýkrát zaplakalo to malé krásne dieťatko, ktoré patrí len nám. Pretrpeli sme si s ním bolesť rastúcich zúbkov, fúkali sme odreté kolienka a modriny získané pri prvých krôčikoch. Učili sme ho artikulovať, nastavovať jazýček a vyslovovať slová. Plakali sme, keď konečne povedalo MAMA. Boli sme šťastné, keď nám v škôlke predstavilo svojich kamarátov a hrdo sa hlásilo k svojej prvej láske. Prekonávali sme s ním nástrahy vybraných slov skrytých vo vetách. Riešili sme záhady príkladov, ktoré boli občas tak veľmi ťažké. Na tých dôležitejších predmetoch sme si zopakovali veci, ktoré sme sa dávno zabudli. A sotva sme sa stihli posunúť od plienok k učebniciam a ešte kúsok ďalej, z večera do rána sa udiala zmena, ktorú sa márne snažíme pochopiť.

Naše dieťa prestalo rozprávať rečou nášho kmeňa. Zrazu máme doma člena akejsi mimozemskej civilizácie, ktorá na nás prehovára nám nezrozumiteľným jazykom a používa pri tom zvláštnu gestikuláciu, zvuky a prejavy, ktoré nedokážeme pochopiť. Do vývrtky nás privádzajú vety a skratky, v ktorých sú zašifrované pocity a odkazy tohto pre nás nového tvora. Občas pomôže tiché rátanie do desať, hlboký nádych a veľmi dlhý výdych. No niekedy je ťažké reagovať bez výbuchu našej hlboko zasiahnutej duše. O pár minút sa čudujeme, kde sa to v nás všetko vzalo. Cítime sa mizerne a takmer na dne.

Tam, kde sme mali byť príkladom a učiteľom, sme sa stali rodičom, ktorý práve nezvládol pubertu svojho dieťaťa. Ďalšie dni sú plné myšlienok a hľadania príčiny, prečo sa udiala táto zmena. Po nej totiž už náš potomok nebude viac tým malým dieťaťom, ale mladým človekom, ktorý spoznáva nielen svet a ľudí, ale v prvom rade sám seba. Zrazu si uvedomuje svoju podstatu, svoju existenciu, no ešte stále nepozná cestu, ktorou má ísť vpred. Nechce sa viac držať ruky rodiča, nechce kráčať tade, kadiaľ kráčajú všetci. Túži po svojom svete. Túži po niečom, no zatiaľ nevie, po čom presne. Raz a navždy chce byť iný a výnimočný.

Veľa z nás rodičov si neuvedomuje, že práve tak, ako sa mení naše dieťa, meníme sa aj my. Vo chvíli, keď prijmeme fakt, že sme sa dostali do ďalšej fázy nášho života, zas a znova priznávame, že rodičom sme sa nenarodili, rodičom sme sa stali. V našom živote sú ľudia, ktorí pre nás veľa znamenajú a sú našimi učiteľmi. Jednotlivé situácie však musíme riešiť samy.

Spoznať jeho svet a jazyk

A zrazu príde nápad. Čo tak nedať sa vytočiť pubertiakom, ale spoznať jeho svet a jazyk. Keď sa vynechajú vulgarizmy, niektoré gestá, môžeme sa k nemu priblížiť celkom blízko. Samozrejme pri osvojovaní si nových cudzojazyčných skratiek musíme byť opatrní, aby sme nepoužili nesprávne písmenka v nesprávnej chvíli. Mladších kolegov by sme takým niečím zrejme dobre pobavili. Naopak, ak začneme rozprávať jazykom mladej generácie, všetci budú oči otvárať, ako sme omladli.

Nechajte si poradiť v obliekaní

A čo tak občas nechať dieťa, aby nám poradilo s výberom oblečenia? Budeme prekvapení, aké módne kreácie spolu vytvoríme. Nezaškodí stráviť spolu nejaký ten čas či už pri filme, pri hre, či pri obyčajnej prechádzke. Možno sa nám podarí niečo veľké a naše dieťa otvorí svoju dušu a my sa staneme jeho blízkym priateľom. Puberty sa netreba báť, treba sa s ňou naučiť žiť.

Foto: pixabay

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Adel
Som šťastnou mamou štyroch detí. Momentálne pracujem v kultúre. Písanie je to, čo ma napĺňa a som veľmi rada, keď môžem ľudí potešiť zaujímavými článkami.