AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Každý rodič má vlastný štýl výchovy, avšak v niečom sa väčšina podobá. Je to prevažne niečo, čo zdedíme po našich rodičoch, hoci nevedomky a dedí sa to z generácie na generáciu. Avšak to neznamená, že je to niečo pozitívne.

Existuje niekoľko vecí, o ktorých si myslíme, že sú pre naše deti dobré, ale v skutočnosti im len škodia.

Nedovolíme im cítiť sa zle

Deti majú právo aj na zlé emócie ako sú smútok, hnev, sklamanie či frustrácia. Neučíme ich tieto pocity spracovať a prežiť. Pokiaľ dieťa plače, často to definujeme ako „zlé správanie“. Napríklad v škôlke – odchádzame a dieťa plače, necháme ho tak – „veď učiteľky si poradia.“ Avšak musíme pochopiť, že dieťa je len rozrušené, keďže odchádza jeho matka, na ktorú je silno naviazané. Nesmieme deti učiť, že predstieranie, že je niečo v poriadku, pričom nie je, je správna vec. Potom sa čudujeme, keď sú v puberte a trieskajú dverami so slovami „všetko je ok, mama“.

Ignorujeme ich digitálny život

Čo sa týka tejto témy, rodičia sa delia na dve skupiny – jedna je zástancom toho, že je to len monitorovanie dieťaťa, druhá, že je to sledovanie. Ako to teda je? Jednoduché – sledovanie detí na sociálnych sieťach nie je to isté ako čítanie ich denníka. Je to skôr niečo ako vidieť ich, v čom idú do školy. To, čo robia na sociálnych sieťach je predsa verejné. Nič už nepíšu do denníka so zámkom, ale objavuje sa to v statusoch alebo na blogoch, aby to mohli vidieť všetci (ak samozrejme nemajú nastavenú ochranu súkromia a teda to vidí „len“ stovka ich priateľov.) So sociálnymi sieťami je to ako s ich výberom oblečenia – musíte ich naučiť, čo je vhodné a čo nie. Občas si ich skontrolujte, aby ste mohli veriť ich úsudku, avšak nezakazujte im to.

Podplácanie ako cesta k úspechu

Všetci to už párkrát urobili – uprac si izbu a môžeš ísť za kamarátmi alebo vynes smeti a môžeš ostať dlhšie. Je to jednoduché a funguje to. V dlhodobom horizonte to však zlyháva a my sa čudujeme, odkiaľ deti berú vyjednávanie. Vytvárame ho my. Dávame im pocit, že na to majú nárok a potom si nevážia obyčajnú pochvalu. Mali by sa naučiť, že už samotná jednotka z písomky je úspech a odmena.

Robíme ich zodpovednými za naše pocity

„Sklamal/a si ma.“ Bežná veta každého druhého otca či matky. Každý rodič sa bojí, keď je dieťa choré alebo keď mešká, vždy si predstavuje to najhoršie. Je to však problém rodiča a nie dieťaťa, nemôžeme ich obviňovať za našu frustráciu. Deti by nemali nosiť túto obrovskú zodpovednosť na svojich pleciach. Je pre nich jednoduché uveriť, že za všetko zlé môžu ony – „bol som zlý a preto si ocko zlomil nohu.“ Mali by sme ich vyviesť z tohto omylu a nie to zneužívať.

Príliš veľká obetavosť

Počas svojich prvých rokov potrebujú veľa lásky a pozornosti. Málo jeme, skoro nespíme a nevieme, kedy sme naposledy boli s kamarátkami na káve. A občas to niektorým ostane – ani neskôr sa nevedia uvoľniť. Obetujeme sa deťom, ale v skutočnosti to už nie je tak potrebné. Nemôžeme ich chrániť pred všetkým nepríjemným. Ak sa cítite zle, tak to ukážte, neschovávajte sa za falošným úsmevom. Máte na to plné právo. Neodopierajte si kávu s kamarátkami – možno si myslíte, že to robíte z lásky ku deťom, ale vnútri len očakávate, že vašu obetu jedného dňa ocenia. Vytvárate tak emocionálny dlh voči dieťaťu, čo nie je fér. Nikdy vás o to nežiadali. Dbajte raz za čas aj na svoje potreby.

Zdroj: allwomenstalk.com | Foto: pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Ivanka
Obyčajná červenovláska neskutočne milujúca kokosovú ľadovú kávu a KinderBueno. Miluje cestovanie, fotografovanie a všetky psíky z útulku by najradšej vzala ku sebe.