AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Monika je zdravotnou sestrou, no netúžila pracovať pri malých bábätkách, ako to býva zvykom. Svoje povolanie poňala úplne inak. Túžba pomáhať ľuďom ju doviedla na oddelenie geriatrie. Stará sa o zvráskavené telá, častokrát ich vidí umierať. Cítia ľudia svoj odchod? Aké to je s nimi pracovať? Čo najviac ľutujú?

Oslovili sme mamičku Moniku, ktorá pracuje na geriatrii. Veríme, že rozhovor s ňou zaujme aj vás.

Čo ťa doviedlo práve tam, kde si?

Verím, že nič v živote nie je náhoda a všetko má vyšší zmysel. Ja som sa zdravotníčkou stala dávno pred tým, ako som bola postavená pred otázku voľby školy a budúceho povolania. Moja najstaršia spomienka pochádza z ranného detstva, keď som mala ani nie tri roky. Mám navždy zafixovaný obraz môjho otca, ako v starej kuchyni, pri hlinenej peci v plechovej vani umýva chrbát svojmu staručkému apkovi. Krásnemu, krehkému bielovlasému deduškovi. Robí to pozorne, citlivo a s láskou.
Doktorka psychológie mi povedala, že existuje teória, podľa ktorej prvá spomienka zanecháva v človeku trvalý vzorec, podľa ktorého sa osoba ďalej rozhoduje, koná a že táto prvá čriepka do veľkej miery tajomne ovplyvňuje život každého z nás.
Takže u mňa je to jasné a vždy budem tvrdiť, že mám rada ľudí a starať sa o iných je moje poslanie.


Čo ti priniesla táto práca?

Práca zdravotníčky pri starých, chorých a častokrát umierajúcich, ma v prvom rade naučila byť pokornejšia, obrúsila ostré povahové črty, dala mi možnosť osobnostne dozrieť, povyrásť. Určite som sa naučila, že pojem krása, úspech, majetok, radosť aj láska, sú len relatívne. Začala som rozmýšľať o vlastnej smrti, o tom, že aj keď tu ja nebudem, svet beží ďalej, že slnko zostáva svietiť na ostatných. Hlavne som previedla do svojho života heslo, že môžem dokázať všetko, čo ozaj chcem a neľutujem žiaden z dní minulých.

Cítiš, keď niekto z pacientov odchádza?

Po somatickej stránke, pri lôžku pacienta sa to dá odpozorovať zo znakov, ktoré telo preukazuje. Popolavá farba v tvári, neprirodzene zašpicatený nos, pergamenová pokožka, studený pot, gravitácia a tvorba krvných máp, zmena vône dychu, zahmlený pohľad, či „voda“ pod kožou, sú len niektoré vizuálne znaky toho, že telo opúšťajú sily. Čo sa týka pocitu, že koniec bytia chorého sa blíži, tak v drvivej väčšine sa aj to dá vycítiť. Mnohokrát sa chorí starí ľudia vzdávajú. Prestávajú jesť, nechcú sa hýbať, polohovať sa, neprijímajú tekutiny, lieky. Odmietajú príbuzných, stávajú sa agresívnymi voči ošetrovateľskému personálu, majú sklony k sebapoškodzovaniu, úradujú mnohokrát rôzne demencie, či iné psychiatrické diagnózy. Napokon ľudia upadajú do letargie a už len očakávajú svoj koniec. Niekedy sa letargia na krátke okamihy strieda znova s hnevom, odporom, agresiou. Rovnako časté je, že napriek tomu všetkému veľa z nich plače za životom. Je to komplikované, lebo v tejto atmosfére je strach trvalou príchuťou.

Uvedomujú si ľudia svoj koniec?

Toto je veľmi všeobecná otázka. Akoby ste sa pýtali, či radi ľudia dovolenkujú. Všeobecne by som povedala, že ÁNO, no v skutočnosti je to komplikovanejšie. Pacienti, ktorí majú z rôznych príčin poruchu vedomia, majú zmenené, obmedzené, či dokonca úplne zastrené vnímanie. Tam môžeme len predpokladať, do akej miery pociťujú prichádzajúcu smrť.
Určite si svoj koniec uvedomujú ľudia, ktorí zomierajú pri zachovaní maximálnej možnej miery lucídneho vedomia. Ich prežívanie umierania závisí znova od mnoho vecí. Je úzko späté s typom osobnosti, povahou, vnútorným svetom toho konkrétneho človeka. Veľakrát sa v posledných chvíľach odzrkadľuje vzťah umierajúceho k životu ako takému. Niektorí ďakujú, niektorí utešujú vlastných príbuzných a blízkych, iní prejavujú hnev, úzkosť, strach, ľútosť. Žiadajú si kňaza, či prosia zdravotníkov, aby ukončili ich trápenie. Je to plejáda všetkých možných modelov, ktoré však majú jeden spoločný a nevyhnutný koniec.

Čo najčastejšie ľutujú?

Ľutujú, ak niečo v živote spravili a nebolo to najlepšie, ak niekomu ublížili. Ľutujú, ak niečo bolo správne a nespravili to. Ak podviedli, či oklamali blízkych. Ľutujú stratené lásky a premrhaný čas. Mnohokrát vyslovia myšlienku “…keby som vtedy vedel, bol by som…” , veľa ľudí by chcelo druhú šancu.
Pamätám si starého muža, ktorý bol silno veriaci, Boh bol prítomný vo všetkých jeho dňoch, v modlitbách, rozhovoroch, drobných gestách. A na sklonku života sa aj tak bál smrti, že čo ak to všetko nestačilo a on nepríde do večného kráľovstva. Ľutoval, že sa mal stať kňazom. Ale nie všetci odchádzajú nepokojní. Mala som pacientov, ktorí smrť považovali za vykúpenie, tí sa vracať nechcú. Iní zomierajú zmierení s minulosťou, rodinou, sú presvedčení, že žili dobrý život a prijímajú smrť ako prirodzenú súčasť životného kolobehu. Z tých vyžaruje zvláštny pokoj.


Nemajú problém hovoriť o smrti? Aké sú reakcie príbuzných?

Postoj a prežívanie zomierajúcich sú rôzne, tak ako osobitosť ich osobností. Je to veľmi individuálne. Jedna pacientka mi povedala, že “Dobre zomrieť je rovnako ťažké, ako žiť dobrý život…”
Pozostalí sú samostatná skupina. Ich postoj k smrti príbuzného je úmerný tomu, aký vzťah medzi nimi bol. Sú tiež súčasťou mechanizmu uvedomovania a zmierovania sa. Poznala som rodinu, ktorá sa s láskou starala aj v nemocnici o svojho príbuzného a boli s nim do poslednej chvíle. Myslím, že aj vďaka tomu sa všetci so situáciou a nevyhnutným koncom zmierili v rámci možností veľmi dobre. Sú príbuzní, ktorí svojho chorého milujú, no jeho umieranie je pre nich priveľkým sústom, aby boli s týmto stavom denne zoči-voči konfrontovaní. Tí boli mimoriadne vďační za možnosť, kedy som ich privolala z domu k lôžku zomierajúceho, aby sa mohli rozlúčiť. Pacient po ich odchode zomrel. Príbuzným bolo útechou, že neodišiel bez toho, aby s nim naposledy boli.
Všetci prechádzajú popieraním, hnevom, vyjednávaním, depresiou a nakoniec akceptáciou. Len každý prekonáva tieto štádia vlastným prežívaním.

Nechýba príbuzným empatia?

Všeobecne ľudí ovláda pri umieraní strach. Strach z neznáma, strach zo straty, strach, že “čo bude po tom”?, strach z budúcnosti, dokonca strach z vlastnej smrti. Veľa ľudí sa proti strachu obrní, držia formu, tvária sa, že sa ich situácia netýka, stavajú sa odmietavo, necitlivo, strach ich paralyzuje a celé to možno vyzerá, že sú málo empatickí. Aj keď samozrejme, stretla som sa s ozaj chladnými osobami, ktoré neprejavili ani kúsok empatie, či súcitu, no to by som z mojej praxe označila skôr ako výnimku.

Ako ťa to zmenilo?

Snažím sa s väčšou úctou prichádzať k vlastným rodičom a čas, ktorý s nimi trávim, chcem premeniť na príjemné chvíle. Profesne som sa stala trpezlivejšou, aj keď vždy sa dá zlepšovať, snažím sa na pacienta pozerať ako na vlastného príbuzného. Keď mu už nedokážem pomôcť, tak nech mu aspoň neublížim, necitlivým slovom, či náhlením.

Prečo podľa teba vytesňujeme starých ľudí z bežného života?

Starí ľudia sú často na periférií, lebo dnešný svet sa točí prirýchlo na to, aby sa mohol lepšie pozrieť na ich mozole, priveľmi je dnešná doba hlučná na to, aby sme si mohli vypočuť múdre myšlienky, životné pravdy. Moderná doba a jej súčasní ľudia trpia predstavou neomylnosti, vidinou domnelého úspechu a pocitom vlastnej dôležitosti. Podať pohár vody starcovi, či chorej žene pohladiť trasľavú dlaň, sa jednoducho nenosí. Nie je to IN. Žiaľ… Ale mal by sa každý sam zamyslieť nad tým, že staroba je nevyhnutná, nikto jej neujde a smrť počká každého, bez rozdielu. Pred Ňou si budeme všetci rovní.

Mamičke Monike ďakujeme za rozhovor.

Foto: freeimages.com, pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Michaela G
Som mama. Okrem toho žena, manželka, kamoška. Všetko v jednom balení :-)