AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Obdobie vzdoru. Akoby vášho krásneho anjelika niekto vymenil. Návaly zlosti prichádzajú bez varovania a často aj bez zjavnej príčiny. V jednu chvíľu je to šťastné dieťa plne zabrané do hry. A pár sekúnd už vyčíňa ako zmyslov zbavené – kričí, plače, hádže všetkým, čo mu príde pod ruky, udiera všetko vo svojom dosahu…A vy sa len bezmocne pýtate: čo mám robiť? Ako toto šialenstvo zastaviť?

Najskôr zlé správy: nevyhnete sa tomu. Žiadny zázračný rodičovský prístup, či výchovná metóda vám nezaručí, že vaše dieťa nikdy nechytí amok. Ak sa vám to stane, je to len šťastná a hlavne zriedkavá náhoda. Neexistuje 100% správna reakcia. Existuje len nesprávna reakcia, ktorá toto už aj tak ťažké obdobie premení v hotové peklo. Čo teda musíme mať neustále na pamäti, aby sme takéto náročné situácie ustáli bez väčšej ujmy?

1.    Je to hlavne fyziologická záležitosť

Na toto mnoho rodičov zabúda a zbytočne sa trápi. Nahovárajú si, že ako rodičia zlyhali („Čo mu tak ublížilo, že má tak boľavú dušičku?“), že urobili vo výchove nejaké fatálne chyby („Mali sme mu lepšie vysvetliť, ako sa má chovať“). V tom najhoršom prípade hľadajú chyby v charaktere svojho dieťaťa („Ak teraz ubližuje svojim kamarátom, čo z neho vyrastie…“). Dieťa nekričí, lebo je zlé, nevychované, či dokonca rozmaznané. Svojimi výbuchmi zlosti vás nechce vytočiť. Len si začína uvedomovať samé seba, svoje vlastné túžby a zisťuje, ako dokáže meniť vonkajšie okolie. Inak povedané – zisťuje svoju moc nad vami a hranice za ktoré môže ísť. A o tieto hranice vedia niektoré deti bojovať skutočne tvrdo.

2.    Vysvetľovanie je zbytočné

Kamarátove autíčko, koniec prechádzky, tanier zeleniny, večerný kúpeľ…toto a mnohé iné veci sú len spúšťače, nie skutočná príčina amoku. Dieťa sa hodí o zem a začne sa metať nie preto, že mu odmietnete dať čokoládu, ale hlavne preto, že sa inak nevie vyrovnať s návalom pocitov. A preto, že mu nevyhoviete, keď si povie. Takže vaše slová útechy ho nielen neupokoja, ale ho dokonca rozdráždia. Jemu je jedno, že čokoládu dostane po večeri, alebo, že sa na ihrisko vrátite zajtra. Že vy naozaj nemáte tú možnosť zastaviť dážď. Po čase aj zabudne, prečo sa vlastne hnevá, ale váš záujem ho povzbudí a v zlostnom vyčíňaní bude pokračovať. Bude túto hru hrať, kým bude mať obecenstvo.

3.    Tresty nepomáhajú, skôr naopak

Iste budete mať niekedy sto chutí riadne tomu zlostnému čertisku naložiť, nech sa naučí chovať. Nerobte to. Toto je jedna zo situácii, kedy nemá fyzický trest žiadny zmysel, ba práve naopak, môže celú situáciu ešte zhoršiť. Akákoľvek forma agresivity  z vašej strany len vystupňuje zúrivosť reakcie a stres dieťaťa. Celý incident sa tým predĺži (niekedy aj na niekoľko hodín) a zbytočne vyhrotí (často sa dieťa nekontrolovateľne roztrasie, pomočí). Navyše to nezabráni ďalšiemu výbuchu zlosti. Dieťa si nebude pamätať, aké to malo naposledy pre neho nepríjemné dôsledky. A aj keby si to pamätalo, tú náhlu zlosť, čo zrazu pocíti aj tak nemôže plne kontrolovať.

4.    Láskavo, ale nekompromisne

Nikdy, skutočne nikdy nedajte dieťaťu to, čo si vynucuje zlostnými záchvatmi. Je dobré, ak vyjadríte pochopenie a účasť na jeho problémoch („áno, ten Jakubkov autobusík je skutočne pekný, nečudo, že ho chceš zobrať domov“), ale neustúpte. Ak to urobíte, hneď si zapamätá, že TAKTO môže manipulovať vašimi rozhodnutiami. Iste, záchvaty zlosti prichádzajú samovoľne, ale ak raz dieťa nimi niečo dosiahne, bude sa tejto metódy držať celé roky. Dôležité je, aby agresivitou nič nedosiahlo. To ho prinúti hľadať iné možnosti dosiahnutia svojich cieľov a rýchlejšie sa posunie z etapy nekontrolovateľného vzdoru.

5.    Menej je viac

Ideálna reakcia, by bola žiadna reakcia. Proste sa tváriť, že zúrivé vyčíňanie vášho miláčika, nie je pre vás natoľko dôležité, aby ste si ho vôbec všimla. To je ale málokedy možné. Ak vaše dieťatko začne ničiť veci okolo seba, ubližovať sebe, alebo ostatným, je nutné zakročiť a fyzicky mu v tom zabrániť. Niekedy pomáha, keď dieťa silno stisnete v náručí, kým sa neupokojí. Niektorí rodičia majú vybudované mäkké „hniezdočká“ z prikrývok a vankúšov, kde dieťa odvedú a nechajú ho tam bezpečne vyzúriť. Na každé dieťa platí niečo trošku iné. Dôležité je, robiť to pokojne, bez hnevu a podľa možnosti bez slov.

6.    Záver je dôležitejší ako priebeh

Keď záchvat pominie a dieťa je schopné ako-tak vás počúvať, neplytvajte dychom na výčitky, vyšetrovanie, rozoberanie predchádzajúcej situácie. Len mu tým zbytočne pripomeniete, že nedostalo, čo chcelo a zlostné reakcie sa zase môžu vrátiť. Je dobré, ak celú záležitosť uzavriete nejakým konkrétnym rituálom. Napr. podaním ruky a prehlásením: „Tak, už sme zase za dobre, ruku na to!“ Tiež je dobré ak s ním pozbierate veci, ktoré v návale zlosti pozhadzovalo – aspoň zopár. Časom to začne robiť samé od seba a neskôr si dokonca bude dávať pozor, aby vecami nehádzalo.

Obdobie vzdoru je možno nepríjemná, ale prirodzená a svojím spôsobom aj potrebná súčasť vývoja každého dieťaťa. Niekedy je prežívanie nepoznaných citov také intenzívne, že urobí rodičom i blízkemu okoliu zo života peklo. Inokedy si to nikto ani nevšimne, len rodičia podotknú, že dieťa je „trošku viac podráždené a tvrdohlavé“. Bohužiaľ, nedá sa odhadnúť a ani ovplyvniť, do ktorej kategórie budete patriť vy.

Foto: pixabay.com; youtobe.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Katarina B
Kedysi som bola ambiciózna workoholička žijúca, len pre svoju prácu. Bola som nespútaný živel milujúci búrku a prehýrené noci. Teraz som pokojná matka dvoch malinkých čertíkov a usadená "zúfalá manželka". A viete čo? Mne sa to takto páči.