AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Maaamííí, on ma bije! Ale ona začala prvá! Kto by to nepoznal? Večné zvady o tom, kto sa prvý oblečie, kto si vezme lepší jogurt (hoci sú všetky rovnaké), kto koho drgol, potkol, oblial…hovorí sa tomu súrodenecká rivalita a občas vám to ide pekne na nervy.

Keď sú vaše deti ponorené do svojej hádky, takmer nie je možné ich presvedčiť, že to nemá cenu, že obidva jogurty sú čokoládové a do stoličky naozaj nikto nedrgol. Každý z nich má svoju pravdu a neustúpia ani o milimeter. Ako k sporu pristupujete vy?

Na jednej strane je tu tendencia vstúpiť medzi rozhádané deti (lebo, veď kto to má stále počúvať?), zistiť, kde je problém, podľa možností vypátrať toho, čo celú vec spôsobil, potrestať ho a záležitosť bude vyriešená. No dobre…ale k sporu dochádza aj niekoľkokrát za deň. Máte energiu robiť policajta tak často, ako si to situácia vyžaduje? Alebo máte potrebu ochraňovať toho mladšieho, pretože, veď on sa ešte nevie rozumne brániť a je slabší a ten silnejší by mu mohol pri strkaní ublížiť?

Alebo ste liberálna mamina a nechávate deti, aby pochopili zákon silnejšieho, lebo tento poznatok ocenia v živote, kedy sa často budú stretávať s nespravodlivosťou a budú si musieť veci vedieť vybojovať samé? Určite je na tom niečo pravdy, deti by sa mali naučiť riešiť spory, len nie vždy dokážu odhadnúť správny spôsob a vtedy sa skutočne môže stať, že jeden v spravodlivom rozčúlení tomu druhému ublíži. Vtedy samozrejme musíte zasiahnuť.

Ako teda docieliť, aby sa vaše deti naučili svoje spory riešiť tak, aby sa vyhli škrabancom a buchnátom? Je potrebné si uvedomiť, že hádka má veľmi často skutočne banálnu príčinu a nie je dôležité zistiť, prípadne potrestať vinníka. Ponúkneme vám jednoduchý spôsob:

Posaďte deti do jednej miestnosti tak, aby na seba videli, ale aby na seba nedosiahli a povedzte im, že tam musia sedieť dovtedy, kým sa neudobria. (Prinútite ich sedieť napríklad tým, že sa im povyhrážate, že ten, kto neostane sedieť, nedostane sladkosť alebo nebude pozerať rozprávky.) Je možné, že budú kričať, aké to je nespravodlivé, že veď oni si nezačínali…postupne sa ale ukľudnia a sedenie na mieste ich unaví a unudí a budú chcieť ísť preč…a vtedy to budú musieť povedať – to zázračné slovíčko: Prepáč. Tým, že to povie jeden z nich to ale nekončí, musia to povedať obaja. Takže, keď jeden zaryto mlčí a je presvedčený o svojej pravde, ten druhý je nútený ho prehovárať, aby sa tiež udobril. Sú nútení spolupracovať na tom, aby mohli odísť. A je po probléme. Zabudnú, aký jogurt si to zobrali (veď už vieme, že boli oba rovnaké) a spolčia sa na pláne, ako opustiť dočasné väzenie.

Je po hádke a vy ste nemuseli robiť vyšetrovateľa 🙂

Foto: pixabay.com/sk