Pre každého rodiča je jeho dieťa akoby slnkom, okolo ktorého sa krúti všetko. Deti sú pre nás jednoducho stredobodom vesmíru. Od narodenia do veku približne troch rokov sa o ne staráme 24 hodín 7 dní v týždni.

Vychovávame ich každý iným spôsobom, podľa nás tým najsprávnejším. Máme rozdielne výchovné metódy a metódy iných považujeme za úplne nesprávne, niekedy i čudné. Dobro nášho vlastného dieťaťa je pre nás prvoradé. Preto občas robíme ústupky, keď vidíme ten srdcervúci pohľad upretý na nás. Keď sa zomelie niečo zlé, máme tendenciu veriť nášmu dieťaťu viac než cudziemu.

Keď dosiahne náš potomok tri roky, dávame ho do škôlky, aby sme sa mohli vrátiť do práce. Zrazu sa z 24-hodinovej starostlivosti odoberá niekoľko hodín. Tento stav je stresujúci nielen pre dieťa, ale aj pre rodiča. Niekedy to rodičia znášajú horšie ako samotné deti. Výchovu zverujeme do rúk cudzím osobám. Častokrát zabúdame na to, že pani učiteľky sú študované a ovládajú rôzne psychologické triky. Svoju prácu majú ťažkú. Treba priznať, že niektoré deti naozaj nie sú dobre vychované a učiteľky musia vedieť zvládnuť prejavy zlosti, poradiť si s agresivitou voči ostatným deťom.

Podstatné je ale to, že učiteľky nestrážia dve alebo tri deti, majú ich dvadsať. Popri tom ako ide jedno na WC, druhé chce vodičku, ďalšie dve sa bijú a takto stále dokola. Predstavte si, aké to je, keď má vaše dieťa záchvat nervov, plače, kričí, poprípade sa hádže o zem, učiteľky v škôlke môžu zažiť takéto záchvaty niekoľkokrát denne od viacerých detí. Nebudú sa vám na to sťažovať a keď poobede prídete, dieťa vám odovzdajú umyté a vyčesané. Možno trochu špinavé, od blata, od trávy, ale to len preto, lebo sa s ostatnými deťmi šantilo vonku. Keď si ublíži, má rozbité koleno alebo nejakú modrinu, neznamená to, že učiteľky nedávali pozor. Deti si veľakrát nedajú dohovoriť a výstrahu neposlúchnu. Ak sa nám na niečo sťažujú, napríklad ako dieťa ublížilo druhému, niektorí rodičia len kývnu rukou. Keby sa to stalo nášmu, hnevali by sme sa na celý svet.

Nemôžeme takisto veriť všetkému, čo nám deti doma narozprávajú. Predsa vieme, že deti si rady vymýšľajú. Samozrejme, treba na sťažnosti dbať, môže sa stať, že učiteľka bola nadmieru prísna alebo dieťa udrela. Ak máme akékoľvek pochybnosti, treba sa učiteliek spýtať a situáciu s nimi riešiť, prípadne s riaditeľom škôlky. Nemali by sme byť kritickí len voči učiteľom, ale aj voči svojim vlastným deťom. V prípade, že so škôlkou nie sme spokojní, máme vždy možnosť ju vymeniť.

Ak máme doma už školáka, stretávame sa s novými učiteľkami. Kedysi nároky na znalosti dieťaťa pred nástupom do školy neboli také veľké. Pokiaľ sa nebudeme dieťaťu venovať ešte pred začiatkom školy, bude to mať zo začiatku ťažšie. Taktiež sa očakáva, že sa budeme musieť učiť spolu s ním. Veľa rodičov na to nadáva, pretože majú dostatok svojej práce a nemajú čas. Myslia si, že dieťa by sa malo všetko naučiť v škole s učiteľom. Deti bývajú ale v prvom ročníku ešte veľmi hravé, a preto sa im treba venovať a s učením im pomáhať. Pri zlých známkach nevidieť chybu len v učiteľovi, že nevie dobre naučiť, ale aj v deťoch, ktoré sa niekedy učiť odmietajú a ak ich nemotivujeme my, učiť sa nebudú a dobré známky nám domov nosiť nebudú. Ak máme domnienky, že učiteľ na dieťati „sedí“, samozrejme to riešime. V prvom rade s učiteľom samotným, v druhom rade s riaditeľom. Je nutné pohovoriť si aj s dieťaťom, či sa len nevyhovára, aby ho rodičia kvôli známkam nehrešili.

Vždy sa treba na to dívať z dvoch strán, z učiteľovej aj zo strany žiaka. Netreba sťažnosti zanedbávať, ale poriadne sa s dieťaťom porozprávať. V dnešnej dobe čaká dieťa väčšie nebezpečenstvo zo strany spolužiakov ako zo strany učiteľov.

Autor: Ivana Rosinská, foto: pixabay.com

Hľadáte (novú) PRÁCU?
Kliknite na pracovný portál NovýJOB.sk

Každý deň množstvo nových a skvelých pracovných ponúk.