AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

V posledných rokoch sa s knihami o rodení akoby roztrhlo vrece. Budúca mamička má možno problém si zo širokej ponuky literatúry vybrať. Kniha Ešte netlačte je však iná ako tie ostatné. Dielo troch žienok mapuje slovenskú realitu pôrodníc takú, aká je – bez toho, aby vám motali medové fúzy pod nos.  

Nie je to kniha o tehotenstve, akých sú v kníhkupectvách desiatky. Čítate o situácií a stave slovenských pôrodníc, odbornej vzdelanosti a prístupe personálu k rodičkám. Prostredníctvom ich priamych výpovedí nechávajú autorky čitateľku, aby si názor urobila sama. Nahliadnite spolu s nami do tejto zaujímavej a netradičnej knihy.

“Mnoho žien považuje zážitok zo svojho pôrodu za traumatizujúci. Vyjadrujú sa tak medzi sebou alebo na internetových fórach. Nechápu, prečo museli rodiť v štandardizovanej polohe, s priviazanými nohami, sťažujú sa na nástrihy hrádze, ktoré sa stali bežným postupom takmer pri 70 percentách pôrodov a ktoré im následne spôsobujú zdravotné komplikácie.”

Výpovede ako svedectvo

“Päť dní po pôrode sedela Barbora na zadnom sedadle ich auta a vedľa nej v sedačke spalo jej prvorodené dieťa. Barbora plakala. Nie od šťastia, ani od hormonálnych zmien. Plakala, aby uvoľnila nahromadený stres z pôrodnice… Mala problém udržať elementárnu hygienu. Umývadlo na izbe nefungovalo, ak si chcela ísť umyť ruky, musela ísť do spoločných toaliet alebo spŕch. Keďže tam nebol prebaľovací pult, prebaľovanie bábätiek bolo možné len na posteli, čo sa jej nezdalo hygienické pri problémoch, ktoré má každá šestonedieľka.”

“Mali sme pridelený box, kde nás nikto nevyrušoval. K dispozícií som mala žinenku na ležanie, pôrodnú stoličku, polohovateľné kreslo, sprchu spoločnú ešte s jedným boxom. Chceli ma nastrihávať, ale keď som odmietla, akceptovali moje rozhodnutie.” 

“Dieťa mi vytlačili tak, že mi prísediaca lekárka skočila na brucho. Môj gynekológ len neveriacky krútil hlavou, keď videl prepúšťaciu správu.” 

“Ranný budíček drastickým spôsobom ráno o piatej… im to asi tak nepripadalo, keďže nespali, lebo slúžili, ale rozraziť dvere a tresnúť po vypínači neónky, len aby nám dali teplomer? Ženám, ktoré sú pár hodín po pôrode?” 

“Na návštevu pani doktorky, krásne vysokej blondíny s krvavočervenými nechtami, nezabudnem. Pozrela sa na mňa ako na neschopný kus mäsa, schňapla ma tými dlhými pazúrmi bolestivo za prsia, vytlačila minikvapku mlieka a zhúkla na mňa, že prečo tvrdím, že nemôžem dojčiť, keď mlieko mám…Dva roky som si nemohla nechty nalakovať na červeno.” 

“Mrzí ma jedine to, že aj napriek poctivej príprave som sa nevyhla nástrihu, aj keď len na dva stehy, a nemám s tým žiadne postproblémy. Lekár mi po pôrode ešte prišiel dovysvetľovať, prečo ho odporúčal. Bola som mu za to vďačná, pretože som bola dosť nešťastná, keď mi to počas pôrodu povedal, a rozhodnúť som sa musela rýchlo, videl, že som s tým nebola úplne uzrozumená…”

Bolo ťažké zachovať objektivitu…

Ako samé autorky v knihe dodávajú, bolo ťažké zachovať objektivitu. Mnohé zážitky boli prevažne negatívne, tie pozitívne, ak sa našli, bolo o to krajšie počúvať. Všetky citáty a príbehy sú reálne, poskytli ich ženy z celého Slovenska.

“Účelom knihy nie je ani pobúriť, ani uraziť. Nechceme ani radiť ženám, ako a kde by mali svoje deti porodiť. Cieľom knihy je poskytnúť reálny obraz slovenského pôrodníctva. Zároveň by sme chceli, aby sa všetky strany, ktorých sa pôrod týka, vzájomne začali počúvať, aby spolu komunikovali a snažili sa spoločne prispieť k zlepšeniu podmienok, v ktorých prichádzajú na svet naše deti.” 

Foto: autorka, www.facebook.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Ajka
V tomto živote som žena. Matka dvoch teenagerov, šéfka, kuchárka, sem-tam krajčírka, upratovačka, lekárka a keď treba, odborníčka na všetko. Ani ja nečítam návody, nemyslím na to, čo bolo, ani na to, čo bude. Žijem tu a teraz a viem jedno - nemôžete dať životu krajší dar, ako vlastné šťatie.