AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Všetci chceme zo svojho dieťaťa vychovať zdravo sebavedomého, psychicky odolného a slušného človeka. Chceme mu poskytnúť pocit bezpečia a lásky. A tak neustále študujeme spôsoby, ako to robiť správne! Máme doslova naplánované každé slovo, gesto, tón hlasu… . Dávame si pozor, aby ničím, skutočne ničím nenarušili krehký detský vývoj. Otázka teda znie – ako to, že nám nerastie generácia dokonalých anjelov? 

 

Ešte nikdy v histórii ľudstva sa nevykladalo toľko energie a toľko zdrojov v mene dokonalej výchovy. Doslova každý deň vznikajú nové „vedecky“ overené metódy rodičovstva. Obmedzujeme všetky príčiny vzniku agresivity ako násilie v televízii, hádky v rodine a hlavne telesné tresty. Je to ale naozaj také čierno- biele?

Nezmieriteľný postoj spoločnosti

Už v predchádzajúcich článkoch sme spochybnili zaužívané názory na súvis agresivity u detí a násilia v televízii, či sporov medzi rodičmi. Ale kto by si v dnešnej dobe dovolil spochybniť škodlivosť fyzického trestu? Každá aspoň trochu seriózna kniha, článok, blog venovaný výchove, telesné tresty jednoznačne odsudzuje. V najmiernejších prípadoch ich označuje za prežitý, zbytočne brutálny a škodlivý výchovný prostriedok. Niektorí ho bezobalu vyhlásia za neospravedlniteľný akt týrania detí.

Je pravda, že dôvodov, na jeho odsúdenie je viac než dosť:

  • znižujú sebavedomie u detí a u rodičov
  • dávajú dieťaťu zlý vzor
  • sú na hranici týrania detí
  • nechávajú v deťoch zlé spomienky a pocit krivdy, bezmocnosti a zlosti

Toto všetko vedie k tomu, že z bitého dieťaťa sa stane malý tyran, ktorý si svoju agresivitu vybíja na slabších vrstovníkov. A neskôr z neho pravdepodobne vyrastie nezvládateľný kriminálnik a asociál.

Nevysvetliteľný paradox

V mnohých krajinách – napr. v USA, v severnej Európe, alebo vo Veľkej Británii – ako prevenciu proti týraniu detí jednoznačne postavili telesné tresty mimo zákon. Za jeho použitie hrozí odobratie dieťaťa biologickým rodičom.

Môžeme samozrejme diskutovať, či dieťaťu skôr neublíži odlúčenie od vlastnej – aj keď možno nervóznej – matky, ako pár rán po zadku, ale bezpochyby to malo žiadaný účinok. Z týchto krajín telesné tresty zdanlivo úplne vymizli. Teda aspoň z tých slušných rodín. Ale prečo potom nevymizli aj tie nežiaduce následky? Ako to, že aj v týchto pokrokových krajinách sa ďalej vyskytuje problémové chovanie, rizikové správanie a narastajúca kriminalita mládeže? A to v často vyššej miere, ako na našom staromódnom, telesné tresty tolerujúcom Slovensku? Ako to, že sa agresivita detí nevytratila rovnako ako čierny kašeľ a ortuť v teplomeroch? Že by to predsa len nebolo tak krištáľovo jednoznačné?

Nečakané odhalenie

Odporcovia telesných trestov vychádzajú z mnohých amerických výskumov, ktoré dokázali súvislosť medzi telesnými trestami a agresivitou dieťaťa. Podľa týchto zistení, čím častejšie bolo dieťa rodičmi bité, tým problematickejším a nezvládanejším sa neskôr stalo. Vyzeralo to naozaj presvedčivo. Až na jednu zdanlivo kozmetickú nepresnosť. Výskumov sa zúčastnili výsostne belošské rodiny zo stredných vrstiev. Vedci chceli zvýšiť dôveryhodnosť štúdie a rozšírili ju aj o iné národnosti a kultúry. A dostavil sa nečakaný šok. V iných štátoch a kultúrach (vrátane afroameričanov v USA) mala bitka opačný, pozitívny efekt – čím častejšie bolo dieťa bité, tým sa znižovala pravdepodobnosť následných výchovných a iných problémov.

Očakávané vysvetlenie

Ako je to možné? Kľúčovým je práve postoj spoločnosti. V niektorých kultúrach (vrátane tej našej) je telesný trest považovaný za možno krajné, ale stále bežné výchovné opatrenie.  A tak to chápu aj deti. Pritom je vcelku jedno, či je v rodinách telesný trest využívaný často, alebo vôbec. Ak rodičia obyčajne dieťa nebijú, ale raz ich tak nahnevá, že riadne dostane, uvedomí si, že asi naozaj riadne prestrelilo. V prípade ak dostáva bitku často, vníma ju ako bežnú rutinu, ktorá už moc nenapraví, ale ani nepokazí.

Ale ako je to v kultúrach, kde dieťa zo všetkých strán počúva, ako je telesný trest absolútne neprípustný? Ako sa asi cíti, keď jeho rodič stratí nervy a udrie ho? Dieťa to pochopí ako jasnú správu od rodiča: „Tak teraz si spravil niečo tak nehorázne, tak úchylné, že si zaslúžiš osobitý trest. Taký, ktorý nedostáva nikto iný. Aspoň vidíš k čomu si ma dohnal!!“  Nečudo, že také dieťa sa následne cíti ako totálny lúzer.

Pre porovnanie, je to podobné, ako keby ste v našich podmienkach po tom ako dieťa niečo vyvedie, mu zbalili veci a odviezli ho do polepšovne. Nemá sa to robiť, je to odsúdeniahodné a keby ste to vášmu dieťaťu urobili, je logické, že by mu to vôbec neprospelo.

Aký je teda záver? Podobný ako u všetkého. Každé dieťa, ako aj celá výchova prináša so sebou situácie, na ktoré sa jednoducho nedá pripraviť. Prehnane dôsledné dodržiavanie výchovných odporúčaní môže v istom zmysle narobiť rovnako nenapraviteľné škody ako ich tvrdohlavé ignorovanie. Asi treba reagovať hlavne podľa vlastnej intuície a presvedčenia. Veď ste to hlavne vy, čo chce svojmu dieťati to najlepšie.

Zdroj: BRONSON+MERRYMAN, Výchovný šok | Foto: pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Katarina B
Kedysi som bola ambiciózna workoholička žijúca, len pre svoju prácu. Bola som nespútaný živel milujúci búrku a prehýrené noci. Teraz som pokojná matka dvoch malinkých čertíkov a usadená "zúfalá manželka". A viete čo? Mne sa to takto páči.