Všetko sa to začalo 1,5 ročnou snahou o dieťatko s mojím vtedy ešte priateľom, teraz už manželom. Mala som 25 rokov, poznali sme sa s priateľom 9 rokov, mali sme bývanie, psa, bežné starosti a radosti, za sebou hýrenie a pod. Povedali sme si preto, že je čas mať dieťa, nielen čas, bola to túžba.

A túžba rástla, až sa menila na netrpezlivosť. Prestali sme to teda riešiť. Povedali sme si, že počkáme do konca roka a keď ani na vianoce neuvidíme vytúžené dve čiarky na teste, pôjdeme do centra asistovanej reprodukcie. Avšak na moje prekvapenie mi menštruácia meškala. Keď som si to uvedomila, meškala už asi 3 dni. Spravila som test s očakávaním jednej čiarky. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala dve čiarky a myslela som, že sa zbláznil. Počali sme naše dieťatko 18.9., doteraz si to pamätám. Všetko mám tak pevne zafixované v pamäti a srdci, že mi to už nikdy nikto nevezme.

Tehotenstvo bolo prenádherné. Trošku som sa vyľakala, keď mi doktorka v 20. týždni tehotenstva povedala, že mám nízko položenú placentu, ale upokojila ma, že časom sa určite vytiahne. Bola veľmi milá. Bol tam so mnou aj priateľ. Ukázala nám na ultrazvuku nášho synčeka. Mal okolo 500 g, bol tak nádherný, že tie jeho pohyby a výzor aj napriek 2D mám stále v sebe pevne uložené. Takú lásku, čo sme vtedy zažili, čo sme cítili v ten moment, pochopí len málokto. Nedá sa to opísať, je to okamih, ktorý trvá len chvíľu, ale pamätáte si ho navždy. Toľko emócií, toľko lásky. Bolo to ako sen.

Otecko šťastný, že bude mať chlapčeka a ja ešte viac. Naše šťastie sa zdalo až príliš pekné… Až jedného dňa… Bol úplne obyčajný deň. Ja som bola už na PN-ke, ráno ma to už naplašilo. Začala som mať trocha už aj bolesti a cítila som akési tlaky na panvu. Viem, že kolegyne mi vždy rozprávali, že keď boli tehotné, zvykli ich bolieť občas bedrové kĺby. Vraj sa tak telo pripravuje na pôrod. Tieto bola som však cítila už z predchádzajúceho dňa. Ale človek nevie, netuší… Na ráno, ktoré potom prišlo, nezabudnem. Utekala som k doktorke, že špiním a že mám zvláštne bolesti. V čakárni som to presedela, hoci som ledva dokázala sedieť. Doktorka ma upokojila, že sa nič nedeje, že asi mi len nejaká cievka praskla a všetko je v poriadku. Prikázala mi ľahnúť, vyložiť nohy a dať si magnézium. Tak som ju teda poslúchla…. že som nešla hneď do nemocnice…

Doma som nevedela existovať. Bolo to príšerné, trápila som sa v bolestiach, ale bola som „ubezpečená“, že sa nič nedeje. Akoby som sa teraz prefackala. Keď prišiel môj priateľ domov, povedal mi, že mám kontrakcie. A mal pravdu… hoci som mala ešte 14 týždňov čas!!! Bola som vtedy v 26. týždni tehotenstva. Prišli sme do nemocnice, kde sa veľmi snažili pomôcť, chceli to zastaviť, lenže ja som sa otvárala príliš rýchlo. Keď som už začala krvácať, vedeli sme, že už inak sa nedá a musím ísť na pôrodnú sálu.

Tak rýchlo sa všetko zomlelo…

Pripadala som si akoby som niekde zhora len pozerala na seba, čo sa so mnou deje. Z krásneho tehotenstva, z normálneho obyčajného dňa, bola nočná mora. Mne sa predsa také nemôže stať! Prečo ja?

Pôrod bol napriek bolestiam a absolútne žiadnej príprave, hlavne psychickej, nádherný. Keď som porodila nášho krásneho syna a keď ho doktor odniesol, túžila som len po jednom – byť s maličkým. No nemohla som. Okamžite ho odniesli do inkubátora a museli ho resuscitovať. Peklo, ktoré nastalo, sa nedá opísať. Synček bol stabilizovaný, ale veľmi maličký. Mal len 995 g,keďže bol narodený v 26 týždni. Bol extrémne nedonosený. Dúfala som a verila som, že to zvládne…

Po týždni neustáleho navštevovania na jednotke intenzívnej starostlivosti o najmenšie detičky, nám sestrička veľmi neeticky a necitlivo oznámila zdravotný stav môjho dieťatka. Bola som v šoku! Chcela som ho aspoň pohladiť po rúčke. Keď to zbadala, zahriakla ma, že je vo veľmi vážnom stave, že je v šoku a že má akútnu brušnú príhodu. Čože???  To čo sú za bludy, veď je len nedonosený?

Okamžite na druhý deň ho previezli na Kramáre, kde ho operovali chirurgovia. Takýchto operácií nasledovalo viacej. Žiaľ, jeho stavu to nepomáhalo. Robili, čo sa dalo, ale nie a nie ho zachrániť. Môj maličký synček bol pritom napriek mnohým diagnózam spojených s rizikom predčasne narodeného dieťaťa veľký bojovník. Ten pocit, že vám oznámia: “Rozlúčte sa s ním, ráno tu už asi nebude.” Ale on vám chce ešte ako keby dokázať, že chce bojovať. Keď otvorí očká, pozrie sa vám do očí a vy máte pocit, že vám niekto zaživa trhá vnútornosti.

Keď to už na Kramároch vzdali, lebo už mu niet pomoci, previezli ho naspäť do nemocnice, kde som aj rodila. Tam aj zomrel. Deň predtým som sa zavrela do kúpeľne a po stý raz som sa zrútila. Tak veľmi som si priala ho mať u seba, na rukách, lebo som ho nikdy na rukách nemala, pretože som mala možnosť len párkrát ho stisnúť za prštek. Ale na druhú stranu som prvýkrát neprosila Boha o to, aby mi ho nechal, ale aby mi ho vzal. Po 58. dňoch neuveriteľného trápenia, bolestiach, čím malý neskutočne trpel, som už nemohla ďalej. Nevedela som sa už na to pozerať.

Nasledujúce ráno mi zazvonil telefón. Bolo 7.30. S manželom sme sa pozreli do očí a vedeli sme, o čo ide. Ja som čítala tú bolesť v jeho očiach, on v mojich. Volala mi doktorka, že náš synček odchádza, že sa s ním máme prísť rozlúčiť. Keď sme však prišli, už tam ležalo len nehybné telíčko. Nádherný chlapček, zničený bolesťami, odpojený od hadičiek, ešte teplučký… Ležalo tam naše dieťa. Mŕtve dieťa. To utýranie, čo cítite, sa popísať nedá ani tými najkrutejšími slovami. Cítila som obrovské odtrhnutie všetkého, v čo som verila a dúfala. Bol koniec. Koniec našim obavám, koniec našej radosti, nádeje, koniec nášmu synovi, na ktorého sme sa tak nesmierne tešili a ľúbili ho viac ako svoj život. Zomrel 5.5.2011.

Nasledujúce dni, týždne a mesiace boli ukrutné. Bolesť, ktorá nás zahltila celým bytím a nevedeli sme normálne existovať, vracala sa vo vlnách, v epizódach, striedalo sa to s obdobiami, kedy sme dýchať vedeli a už dúfali, že bude lepšie, s epizódami, ktoré boli ešte horšie ako predtým. To vyrovnávanie s najväčším smútkom trvalo asi 1,5 roka. Potom sme sa s tým postupne naučili žiť. Máme ďalšieho syna, ktorý sa narodil 5.5.2012, takže presne rok po úmrtí nášho prvého synčeka. Náhoda to určite nie je, to viem na 100%. Som šťastná, že máme nášho krásneho syna, ktorý má už tri rôčky. Bolesť nikdy nepominie, ale sme šťastní a veríme, že sa k nám vrátil.

Ďakujeme mamičke, ktorá sa s nami podelila o taký silný príbeh… Želáme veľa zdravia a šťastných dní so synčekom.

foto: pixabay.com

 

 

 

 

 

 

 

Hľadáte (novú) PRÁCU?
Kliknite na pracovný portál NovýJOB.sk

Každý deň množstvo nových a skvelých pracovných ponúk.