Prinášame vám pravdivý príbeh anonymnej mamičky, ktorá si dlhé roky prechádzala peklom depresií, ktoré začali tzv. Baby blues. Mladá žena vychovávajúca spolu s manželom dve zdravé šikovné deti musela napriek podpore milujúcej rodiny dlho bojovať s démonmi v jej vnútri, ktoré jej strpčovali celú materskú dovolenku. Našťastie problémy zvládla, ale zverila nám svoj príbeh, aby sa aj iné mamičky nebáli o svojich problémoch hovoriť.

Ako sa to celé začalo?

Keď sa mi narodil prvý syn, tak to bolo v celej rodine veľké haló. Všetci sa tešili a ja najviac. Výbavičku som mala nachystanú už niekoľko mesiacov dopredu a s manželom sme plánovali hádam už aj vysokú školu pre naše nové bábätko. Tešila som sa aj po veľmi náročnom pôrode, ale priznám sa, že predsa len po šiestich hodinách obrovských bolestí bola moja prvá myšlienka, keď sa malý narodil, že konečne si môžem pospať. Laktácia sa našťastie rozbehla dobre. Zo začiatku som však mala mlieka priveľa a aj som si poplakala v sprche, keď som si prebytočné musela vytláčať. Napriek tomu som ešte stále bola šťastná prvorodička. Všetci ma obskakovali a malý prvý mesiac väčšinu dňa prespal. Budil sa iba na kojenie. Problémy prišli až neskôr. Začalo ho bolievať bruško, stále sa chcel dojčiť, zle spával. Vtedy to na mňa začalo doliehať.

Aké ste mali pocity?

Bolo to strašné. Permanentne som bola nevyspatá a vyčerpaná. Syn sa mi pri každom dojčení (aj v noci) pokakal a keď som ho prebalila, tak bol zase hladný. Prakticky zaspával na prsníku a keďže som si nedala poradiť od laktačnej poradkyne, bradavky som mala rozpraskané a boľavé. Okrem toho som stále počúvala rady ako nesmiem jesť to a ono. Keď som si chcela ísť pospať, tak ma rodičia napomínali, aby som išla s malým von. Celé dni som mala pocit, že nie som nič iné iba prenosná fľaška a moje láskyplné city sa vytrácali. Zašlo to až tak ďaleko, že som na svoje malé dieťa hystericky kričala, keď si “dovolilo” plakať. Dokonca som ho istý čas nenávidela, keď som si ho zase musela priložiť ku prsníku a túžila som niekam utiecť. Keď nebol nikto doma, tak som veľakrát, keď bol malý uplakaný a ja som sa bála, že by som mu niečo mohla v hneve urobiť, odišla do inej miestnosti a zúfalo plakala. Boli to hrozné dni, kedy som si myslela, že sa zosypem. Moje myšlienky sa točili úplne nesprávnym smerom. Premýšľala som nad hroznými vecami, v duchu obviňovala moje dieťa za všetko možné aj nemožné, čo bolo samozrejme úplne scestné. Akoby som nedokázala správne vnímať realitu.

Nikomu ste sa s tým nezverila? Manželovi, priateľkám, mame?

Nie, hanbila som sa. Bola som presvedčená, že to je iba moja chyba a že ja to musím zvládnuť. Nezvládala som to však. Pár krát som niečo začala naznačovať môjmu manželovi, ale ten ma iba uchlácholil, že to prejde. Neprešlo.

Čo ste robili potom?

Nakoniec sa to nedalo vydržať a ja som si uvedomila, že to bez odbornej pomoci nezvládnem. Všetko som povedala môjmu manželovi. Bol z toho v šoku a snažil sa ma presvedčiť, že nikam nemusím ísť. Lenže ja som vedela, že to by nebolo dobré a trvala som na svojom. Najhoršie je, že si ľudia myslia, že ak majú psychické problémy, tak ich okolie bude vnímať ako bláznov.

Vyhľadali ste teda odborníka?

Áno, našla som si ho v zozname psychiatrov v našom meste a dohodla si termín. Doktor mi vysvetli, že je dobre, že som za ním prišla a že za mojimi problémami bol hlavne permanentný stres, ktorý spôsobil nedostatok serotonínu v mozgu. Všetky tie hrozné myšlienky a pocity pramenili práve z toho. Tiež mi vysvetlil, že je škoda, že ak ľudia majú problém napríklad so srdiečkom, tak idú ku kardiológovi, ale ak majú psychické problémy, tak nechcú liečiť náš najdôležitejší orgán- mozog.

Čo vám teda odporučil?

Pohovorili sme si, vysvetlil mi, čo sa deje, usmernil ma a predpísal mi lieky. Potom som absolvovala aj terapie, aby som dokázala odolávať stresu a po čase, keď sa môj stav zlepšil som lieky postupne na jeho pokyn vysadila. Vďaka tomu teraz vediem plnohodnotný život.

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú podobné problémy?

Aby popremýšľali, či je za zlou náladou iba chvíľková únava alebo je to dlhodobé. Ak sú nešťastné a stále majú smutné a zlé myšlienky, určite určite by sa mali niekomu s tým zdôveriť. Tiež pomáha obmedziť stres a pri praktických problémoch si nechať poradiť odborníkmi ako je laktačná poradkyňa, prípadne pediatrička. Nie je nič horšie ako trpieť zbytočne, keď sa dajú problémy vyriešiť. Ja ľutujem jediné: že som to neurobila skoršie.

Rozhovor bol autorizovaný.