Dojčenie je bežná forma potravy pre dieťa, o tom niet najmenších pochýb. Kontroverzným sa však stáva v prípade, že ho matka dožičí dieťatku na verejnosti. Aj v 21. storočí sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí nemajú pochopenie a mamičku majú za tento “počin” chuť ukameňovať. Netradičný zážitok má aj mama Laura.

 

32-ročná mamina má dcérku Kajku. Tá počas Vianoc dovŕšila síce jeden rôčik, no Laura ju naďalej dojčí a chce tak robiť minimálne do jej dvoch rokov. Zverila sa nám s príhodou z autobusu.

“Keď moja dcérka Kajka začala ako ročná sama chodiť, trúfla som si na návštevu kamarátky v blízkej dedine. Keďže ako malý chodec sa Kajka bráni už aj nosiču a s kočíkom som sa v zime cestovať v prímestskom autobuse obávala, rozhodla som sa, že pôjdeme pešo. Kúsok malá prejde a kúsok ju odnesiem. Máme blízko zastávku autobusu a aj kamarátka býva pomerne blízko od zastávky v cieli našej cesty, zdalo sa mi to ako najšikovnejší spôsob dopravy.

Avšak nepomyslela som na jednu vec, ktorá sa preukázala až v autobuse. Úspešne sme si kúpili lístky a usadili sme sa dozadu k oknu. Dcérku som si dala na kolená, no neuvedomila som si, že pre ňu je to aj signál k tomu, že sa ide dojčiť. Začala sa dožadovať svojho prídelu a ja som jej bezúspešne vysvetľovala, že mliečko si dáme až u tety a teraz budeme sedieť a pozerať von oknom. Darilo sa mi to až do ďalšej zastávky a nás ich čakalo ešte osem.

Prisadla si k nám jedna postaršia dáma. Bola pekne nastajlovaná, mohla mať okolo šesťdesiatky. Tvárila sa trochu povýšenecky, aspoň mne tak pripadala. Sem-tam nám uštedrila pohľad, z ktorého som teda vôbec nemala dobrý pocit. Až prišiel moment, keď som už nedokázala moju dcérku ničím presvedčiť a stále sa snažila o to isté. Bola však už hlasnejšia a ja som sa podvolila. Obávala som sa, že sa hlasno rozplače a tým si vyslúžim nielen nemilý pohľad spolusediacej ale aj celého autobusu. Aby som to vysvetlila, nemám nič proti dojčeniu na verejnosti, no zároveň sa bojím aj nepochopenia a nemám rada situácie, v ktorých som stredobodom pozornosti. Radšej mám pokoj.

Tak som si teda rozopla bundu a čo najviac nenápadne sa pokúsila dcéru dojčiť. Malá šikovnica sa spokojne prisala a ja so bola rada, že sa konečne utíšila. Vtedy som si v duchu povedala, že najbližšie s ňou budem autobusom cestovať až keď ju prestanem dojčiť. Kamenná tvár spolusediacej ženy sa pozerala pred seba, hovorím si, ako dobre. Ako som si to pomyslela, už sa aj otočila k nám, určite jej neušla moja rozopnutá bunda a prisatá dcéra. Otvorila ústa a už som sa išla prichystať na spŕšku nepochopenia a nepríjemných slov. Ale, ako veľmi som sa mýlila! Táto žena ma tak dokonale zmiatla svojim “studeným čumákom”, že som bola presvedčená o tom, že si vypočujem niečo, čo naozaj bude pre mňa, citlivku, nepríjemné. Ona však prehlásila: “Vy ešte kojíte? Robíte veľmi dobre… .” Pani by ešte rada niečo dodala, možno nejaký jej príbeh z mladosti, no už musela vystúpiť. Vtedy sa aj moja dcéra odpojila od zdroja a ja som zostala veľmi milo prekvapená. 

Týmto chcem len všetkým povedať, aby sa nikdy nebáli dojčiť aj na miestach, z ktorých majú rešpekt, že všetko je niekedy inak ako sa na prvý pohľad zdá.”

Foto: depositphoto.com, pixabay.com

Hľadáte (novú) PRÁCU?
Kliknite na pracovný portál NovýJOB.sk

Každý deň množstvo nových a skvelých pracovných ponúk.