Boli mladí, mali sladkých 15, blížil sa koniec školského roka a prípravy na koncoročný večierok boli v plnom prúde. Poznali sa len z videnia….

Na večierku bolo veselo, mladí končiaci deviataci sa tešili na prázdniny a užívali si tanec. Potom prišla pieseň, hit roku 1977, od Michala Dočolomanského… A stretli sa on a ona.

Tancovali spolu s cítili, že raz budú svoji, ale v ten večer to bol len tanec. Bola to úžasná pieseň od francúzskeho speváka Joe dassin ľeté indien, naspievaná v slovenčine Michalom Dočolomanským. Ešte dnes si ona pohmkáva túto pieseň.

Po večierku sa všetci rozišli domov. Videli sa už len posledný deň, a to pri odovzdávaní vysvedčení. Netušili, či sa ešte niekedy uvidia…

Po prázdninách začali chodiť na strednú školu. Nevedeli, že ich medzi sebou medzi školami delí len zástavka trolejbusu. Až sa jedno ráno stretli a cestovali spolu do školy. Bolo to stretnutie len priateľov, porozprávali si zážitky z prázdnin. Netušili, že sa ich cesty opäť stretnú a budú sa stretávať ďalej. Ako čas letel, stretávali sa hlavne ráno cestou do školy.

Asi tak po roku sa čosi zmenilo, začali sa stretávať častejšie. On bol vrcholový športovec, ale našiel si čas na stretnutia po škole. Priateľstvo sa menilo na študentskú lásku.

Prišli prechádzky, objavovali krásne uličky starého mesta, sem tam vošli do malej kaviarničky na čaj, aby sa zohriali. Zohrievali si ruky pečenými gaštanmi a po čase sa konečne chytili za ruky a zohrievali si ich navzájom. Boli mladí a život mali pred sebou.

Obdobie na strednej škole sa chýlilo ku koncu, prišli maturity a rozhodovanie čo bude ďalej. On sa dostal na vysokú školu a ona sa zamestnala v jednom vydavateľstve. Aj naďalej sa stretávali a prišli aj prvé bozky, ktoré nádherne hriali. Ako športovec a študent nemal veľa času nazvyš. Vídali sa len medzi tréningom a vysokou školou. Čas  plynul…

Dvaja…

Aké krásne je byť dvaja…

Také zvláštne je mať rád…

Jediný krát…

Nájsť a mať rád…

Bolo to ako v tej piesni od Vaša Patejdla, ale neboli bláznivý pár. Preskákali spolu odlúčenia, choroby, radosti ale aj spoločné dovolenky.

Zobrali sa,  keď On ešte chodil na vysokú školu. Vychovali spolu 2 dcéry. Prežili krásne obdobie ich detstva, dospievania a prvých lások. Všetci boli šťastní.

Ale postupom času sa všetko zmenilo.

Zostali sami, dcéry žijú svoj vlastný život. ON a ONA sa venujú práci,  čas na spoločné posedenia sa stratil. Ostal len každodenný stereotyp a komunikácia medzi nimi sa pomaly vytráca, zostali len odpovede na otázky vo forme  ÁNO a NIE.

ON zabudol ako boli kedysi zaľúbení,  ako ich hriali bozky a pečené gaštany,  na ktoré si teraz nespomenie a nespomenie si ani na prvé jarné kvety, ktoré jej nosieval.

Ako zaľúbení počúvali pieseň Michala Dočolomanského, aj na oslave ich 50-tky mala znieť táto pieseň, no ON na ňu zabudol. 🙁  Zmenili sa… Sú len DVAJA.

V nás svieti tma…

V nás hrial aj mráz…

Úsmev už našiel si tvár…

Chuť objatí, len ja a ty. Boli sme správny pár…

Tak žijú ON a ONA a určite aj  veľa iných manželských párov…

 

Príbeh nám poslala naša čitateľka “ONA”.

foto: pixabay.com