Ako žiť bez milovaných, pocit bezpečia je preč a otázky „prečo“? Všetci máme rodičov či už dobrých alebo zlých. Keď sa povie slovo mama, pocítime návaly lásky a bezpečia, ktoré nám jej náručie poskytuje. Áno, ako ste postrehli mám namysli láskyplný a plnohodnotný vzťah matka-dieťa.

 

Užívame si podoby lásky s mamou, tešíme sa pohľadom, poláskaniam, objatiam pri ktorých pookreje naša detská duša. A nie len tá, lebo aj keď dospejeme, užívame si vzájomnú náklonnosť k mame. Stále máme radi jej objatia a rady, ktoré nám tak radi naše mamy dávajú a pripravujú nás na život. Tá príprava je aj o tom ako žiť v prípade, že už s nami nebude ak príde jej čas.

Nikto vás však ani mama pri najlepšej vôli, nepripraví na chvíle, ktoré nastanú ak jej odchod neočakávate ani pri najhoršom sne a pomyslení. Keď tá chvíľa príde náhle, nečakane, a nie ste pripravení na takú stratu. Ale stane sa, lebo nehody a rýchla a neprimeraná jazda na cestách menia a ovplyvňujú naše životy. A tým myslíme nielen v tom dobrom slova zmysle, ale aj vtedy, keď pod kolesami na cestách príde niekto o život. Keď rodiny prídu o otcov, matky, deti, súrodencov. Je to bolesť, ktorú nikto nechce prežívať a aj napriek tomu je súčasťou mnohých rodín, ktoré takto prišli o blízkych. Zrazu sú ich miesta za stolom, v srdci, v rodine prázdne. A vy viete, že sa už nikdy nestretnete.

Kladieme si otázky „prečo?“, no nikto nám nedá odpovede, nikto neodpovedá tak, aby pookrialo naše srdce a stratila sa tá ukrutná bolesť. Cítime ju v každom svale, v každom pohybe, v každej jednej myšlienke, pohľade a pýtame sa prečo? Ako máme žiť, čo máme cítiť, čo robiť, aby nás tak nebolelo srdce zo straty. Veľmi to bolí, ale ak stratí dieťa matku, keď ju najviac potrebuje, tá bolesť sa akoby znásobí. Áno, povedia nám to, čo si myslia, že chceme počuť. Posielajú nás za psychológmi a psychiatrami, možno nám pomôžu, dajú nám lieky, utlmia bolesť na čas, vypočujú si nás. No výsledok nie je zaručený, nedokážu nám vrátiť osobu za ktorou žialime. Nevrátia nám šťastie a radosť z ich blízkosti.

Môžeme sa poddať bolesti? Môže to bolieť menej?

Otázky, na ktoré vám vedia odpovedať mnohí, ale ani jedna z tých odpovedí vás neuspokojí. Zožierate sa niekedy dokonca pocitmi viny, že keby ten deň začal ináč, keby sa dalo niečo zmeniť, tak by sme to spravili. Ale nakoniec zistíte, že to nejde. Bolesť, ktorú cítite je stále prítomná, je hlboko v nás. Nejako sa cez to dostanete a možno máte rodinu a priateľov, ktorí sú pri vás. Pomáhajú vám ju prekonať. Prežívate deň za dňom ako prídu. Menia sa hodnoty, meníte sa ako človek a to čo bolo pre vás dôležite, zrazu stratí zmysel a všetko začnete akosi vnímať intenzívnejšie a citlivejšie. Otázky typu „Ako sa máš?“ vo vás vyvolávajú v niektorých chvíľach až agresiu, no musíte sa ovládať. Lebo ten, kto takú bolesť nezažil, nevie, že pýtať sa na čokoľvek je nebezpečné.

Naozaj čas otupí bolesť a vylieči rany na duši?

Ubehli týždne, mesiace, roky. Pýtate sa či to bolí alebo nebolí rovnako? Áno. Bolí to rovnako. No s tou bolesťou sa nakoniec naučíte žiť. Naučíte sa ju ovládať, ale nedokážete ju vymazať. Nedokážete ju potlačiť natoľko, aby nebola súčasťou vášho života. To nejde. Tá bolesť je v nás, a navždy. Urobí vás silnejšími a ostražitejšími, vnímavejšími. Budete si všímať také veci, ktoré vás pred onou udalosťou vôbec netrápili. Stane sa z vás lepší človek. V niektorých prípadoch to nedopadne tak dobre, ale to je tá bolesť, ktorá nás mení. Budete dávať a prijímať tak, ako by to bol váš posledný deň, budete žiť naplno. Lebo viete, že nič nie je navždy a nič netrvá večne. Spomienky zostávajú a časom nebudú len tie zle, ale dokážete spomínať a usmievať sa. A to je ten kolobeh, o ktorom tiež počúvame veľa.

Foto: pexels.com

Hľadáte prácu? Skúste www.NovyJob.sk

Potrebujete nejakú službu? Skúste www.Sluzbomat.sk