AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Keď sa vaše dieťa občas pociká počas obdobia odplienkovávania, je to úplne prirodzené. Ale čo keď má už 10 rokov a pocikávanie sa opakuje? Nachádzate mokré posteľné obliečky alebo poskovávané ocikané spodné prádlo? K urológovi pôjdete zbytočne.

Keď sa ho na to opýtate, zatĺka, vyhýbavo odpovedá, tvári sa nezainteresovane alebo vymýšľa všakovaké výhovorky? Mali by ste spozornieť a začať konať.

Dieťa vám v podstate odpovedať ani nevie alebo sa skôr hanbí. Predsa len je to v jeho veku nezvyčajné a keby sa to niekto dozvedel, posmieval by sa mu. Hanbí sa pred verejnosťou, pred vami a v prvom rade za seba vo svojom vnútri.

Nehrešte ho!

Táto nepríjemná situácia je vyslovene a hlavne psychologicky podložená psychická porucha. Neznamená to, že je vaše dieťa psychicky choré, ale pokiaľ nezačnete niečo robiť s rodinnou situáciou, môže sa to nedobre podpísať pod jeho zdravý psychický vývoj. Áno, dobre ste to práve prečítali. Tento jav priamo súvisí s dianím v blízkosti vášho dieťaťa. Najčastejšie sa pocikávajú deti práve v rodinách s patologickými javmi.

Čo je to patológia rodiny?

Patológiou rodiny chápeme zlé zaobchádzanie s niektorým členom, časté hádky, zlé finančné zázemie, zlá vzťahová situácia a podobne. Pocikávanie detí v prvom rade spôsobujú nespracované zážitky, napríklad časté hádky v rodine.

Dospelý človek svoj hnev alebo rozrušenie spracúva rôzne. Vykričí sa, vyleje si svoju zlosť na niekom, ráta do 10, ide si zapáliť. Dieťa však tieto svoje nespracované informácie, ktoré denne trpí, nevie poriadne vo svojom vnútornom prežívaní spracovať a teda sa pocikáva. Jednoducho povedané, pokiaľ sa vy ako rodičia neustále hádate, trpia tým predovšetkým vaše deti, za ktorých psychické problémy môžete vy.

Samozrejme tieto skutočnosti sa nemusia diať len pôsobením zlého domáceho prostredia. Dieťa môže takto nespracované zážitky v sebe dusiť aj z prostredia školy, iných vonkajších vplyvov alebo z inej psychickej šikany.

Pozorujte správanie svojich detí. Akékoľvek zmeny v ich správaní nemusia byť spôsobené len pubertálnym obdobím. Môžu byť oveľa vážnejšieho charakteru a preto pokiaľ je to možné, snažte sa pred nimi nehádať. Pokiaľ ste aj rozvedení, nefiltrujte si hnev na svojho ex práve cez dieťa. Rešpektujte sa vzájomne a vždy preberajte vážne rozhodnutia mimo detí.

Nájdite si vždy čas na rozhovor. Keď príde domov nahnevané, nekričte na neho ale práve naopak, pýtajte sa. Otázkou nič nepokazíte. Dieťa musí cítiť, že sa o neho zaujímate a záleží vám na jeho šťastí.

Pre nich sú tieto dospelácke žabomyšie vojny jednou veľkou neznámou, kde ocino kričí na maminu a mamina na ocina. Tie deti sú síce vnímavé, ale zároveň sú veľmi krehké a zraniteľné. Jedine tak môžeme predísť psychickým problémom našich detí, keď sa budeme snažiť pre ne vytvárať pokojné a zdravé rodinné zázemie.

Foto: Pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Dada
Mojím veľkým šťastím je moja mala dcérka a môj manžel. Svoju prácu beriem ako poslanie, pretože to čo robím sa inak ani robiť nedá, keď to chcete robiť poriadne. A nič ma nemrzí viac, ako keď sa starám viac ako tí čo by sa starať mali aspoň trochu. Žijem tu a teraz. Verím, že v každom z nás je niečo dobré. Milujem tradície a začala som sa venovať folklóru, lebo si myslím, že by sme mali byť hrdí na to kým sme a aké sú naše korene. Myslím si, že byť ku sebe ľudskejší by nikomu nezaškodilo a pomáhať je ľudské. Verím v dobro, lásku a úprimnosť.