AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Svoj život máme vo svojich rukách. Niekedy na to zabúdame a nenapadne nás, ako doňho vrátiť šťastie. Stojíme na mieste, napriek tomu, že sme nešťastní a bojíme sa spraviť krok vpred. O tento príbeh sa s nami podelila naša verná čitateľka Aďa.

Pred pár rokmi som s mojim mužom cestovala vo vlaku. Sedeli sme v kupé a ja som v rukách stískala obrovské medovníkové srdce. Mala som z neho veľkú radosť. Oproti nám sedela babička v čiernej širokej sukni, ktorá bola zrejme súčasťou kroja. Mala oblečený hnedý kabátik a na hlave zelenú šatku. Usmievala sa na nás a po chvíli sa rozhovorila. „ Aj ja som bola vydatá. Brali sme sa mladí a asi sme sa aj mali radi. Narodilo sa nám šesť detí. Muž pracoval a ja som sa starala o drobizg. Keď deti povyrástli, manžel začal chodiť do krčmy. Podgurážený prichádzal domov a podľa toho, aký mal deň, sa správal aj doma. Raz nás zbil a inokedy išiel rovno spať. Tých zlých dní bolo stále viac a ja som sa modlila, aby zaspal skôr, než ho chytí zúrivosť. Pomaly som si zvykla na jeho tyranské správanie. Deti vedeli, kedy sa  majú skryť u babičky. Ja som musela ostať. Chlap musel dostať večeru, čisté veci a všetko, čo mu patrilo. Nemohla som utiecť. Tak sme boli vychovaní.  V dobrom, aj v zlom. Teraz som už dlho vdovou. Chodím navštevovať deti a občas strážim vnúčatá, vlastne už aj pravnúča.“ Skôr než stihla dorozprávať, museli sme vystúpiť z vlaku. Bolo mi ľúto, že som nemala čas spýtať sa, ako sa majú jej deti teraz, či sú šťastné a ako žijú.

Každý máme svoj životný príbeh, svoje šťastie a svoje trápenie. Každý deň prežívame niečo nové. Niekedy nám je do smiechu, inokedy do plaču. Občas sa posťažujeme priateľom, inokedy prehltneme slzy trpkosti a dúfame, že zlé chvíle sa nezopakujú. Neuvedomujeme si, že my sami sme strojcami svojho šťastia. Na každom z nás záleží, ako prijmeme to, čo nás práve postretlo. Jedno by si mal však uvedomiť každý z nás. Ak nás životná cesta privedie do slepej uličky, nesmieme zostať stáť na mieste a zúfať si, že niet východiska. Odvaha, vyrovnanosť, sila zvládnuť ťažké a nepoznané – to je to, čo musíme v sebe nájsť. Treba hrdo zdvihnúť hlavu a povedať si, že zvládneme aj nemožné. Nebude to ľahké, ale ak sme sa dostali až sem, tak to ľahké nebolo ani doteraz. Človek musí ísť ďalej, nájsť spôsob, ako sa znova postaviť na nohy, vybrať sa novou cestou. A musí veriť, že šťastie sa zobudí, slniečko zasvieti a hviezdy sa znova usmejú.

Foto: Pixabay

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Adel
Som šťastnou mamou štyroch detí. Momentálne pracujem v kultúre. Písanie je to, čo ma napĺňa a som veľmi rada, keď môžem ľudí potešiť zaujímavými článkami.