nemocnicna chodba

Prišlo to všetko tak náhle! Štyri dni bojovali doma, ako sa len dalo, no nakoniec prišlo rozhodnutie: “Nie je už na čo čakať, ide sa na pohotovosť!” Prinášame vám skutočný príbeh mamičky Katky, ktorá strávila 4 dni na detskom infekčnom oddelení so svojou 2-ročnou dcérkou.

Mnohí rodičia sa snažia dieťatko najskôr liečiť doma a nie hneď bežať s každou maličkosťou k lekárovi. Niekedy však príde zlom, kedy si poviete, že to už sami nezvládate. Pohotovosti na Slovensku nemajú najlepšiu povesť, no pre dobro dieťatka sa tam jednoducho musíte vydať, aj keď s poriadne stiahnutým žalúdkom. Katka s dcérkou neboli ani prvé ani posledné, ktoré skončili na infekčnom oddelení. Ako to tam vyzeralo a čím všetkým si za tých pár dní prešli?

Ako to celé u dcérky začalo?

Prišlo to tak náhle. Malá začala plakať, že ju bolí bruško. V tom čase už nenosila asi pol roka plienky, takže keď to šlo do nohavíc, hneď som vedela, že čosi nie je v poriadku. Hneď som ju preniesla do vane, vyzliekla a bežala pre čisté oblečenie. Keď som sa vrátila, zostala som v šoku, malá tam stála, celá stena za ňou bola špinavá. Doslova to z nej muselo vystreliť a bolo cítiť neskutočný zápach. Už vtedy mi prebehlo hlavou: “Bože, ona má rotavírus.” Dosť som o tom čítala, tak sa mi to v hlave hneď spojilo.

Bežali ste hneď k lekárovi alebo ste sa snažili riešiť to najskôr doma?

Nie som typ, čo hneď všetko rieši s lekárom. Toto však prebiehalo veľmi agresívne. Z malej to šlo doslova vrchom aj spodkom každú chvíľu. Hneď sme nasadili diétu a snažila som sa do nej dostať aspoň nejaké tekutiny po troškách, podávala som jej aj rehydratačný roztok. Snažila som sa do nej dostať aj lieky, ale všetky šli hneď von. Bolo to čisté zúfalstvo. Väčšinou si viem v takýchto prípadoch zachovať chladnú hlavu, no toto ma veľmi vystrašilo, tak som našej detskej aspoň zavolala. Povedala mi to isté, čo som už vedela. Vraj zúria virózy, treba diétu, tekutiny a keby sa stav zhoršoval, tak do nemocnice na infúzie.

Kedy ste usúdili, že je čas ísť na pohotovosť?

Doma sme sa trápili štyri dni. Nestíhala som ju prezliekať, namáčať a prať prádlo. Mala som vyprané už snáď všetko, od oblečenia, cez posteľné prádlo a periny až po plyšákov. Deň, noc sme nespali. Stále plakala, že ju hrozne bolí bruško a nedokázala v sebe nič udržať. Dokonca som jej znova začala dávať plienky, nemalo zmysel ju trápiť. Na tretí deň sa jej polepšilo a začala byť pochopiteľne hladná. Bola schopná vrhnúť sa na prvé jedlo, ktoré by som jej podala. Sucháre ale veľmi nechcela. Potešila som sa, že máme doma piškóty a Bebe kekse. Prišlo mi to diétne, tak som jej ich pár dala. Vtedy som ešte netušila, že to bolo moje najhoršie rozhodnutie a na druhý deň vďaka tomu skončíme na infekčnom. Všetko sa zvrtlo a opäť sa spustili prudké hnačky a vracanie. Nemohla som sa na to už pozerať, malá bola silno dehydrovaná a zoslabnutá, tak sme šli.

infuzia

Na ktorej ste boli pohotovosti a v ktorej nemocnici ste neskôr ležali?

Nebudem na žiadnu nemocnicu ani lekára ukazovať prstom. Myslím si, že problém zdravotníctva a prístupu personálu k pacientom sa týka celého Slovenska. Navyše aj tu platí, že je to o človeku a aj v radoch zdravotníckeho personálu sa nájdu úžasní a obetaví lekári a sestry.

V tom s vami musíme len súhlasiť. Ako teda prebiehal váš príjem na infekčné oddelenie?

Najskôr sme šli na pohotovosť, kde nás vzali prakticky hneď, keďže v čakárni bolo na moje počudovanie prázdno. Personál bol milý, malú vyšetrili a poslali nás na príjem na infekčné oddelenie. Tam to bolo čisté peklo. Po štyroch dňoch, čo som nespala a nestíhala sa doma obracať, na mňa lekárka nakričala, a to pred malou, že jasné, že hnačkuje a grcá, keď jej dám piškóty a kekse. Malú vyšetrovala ofučaná so záverom, že je silne dehydrovaná. Potom na moju adresu vychrlila, že nás hospitalizujú, ale že nás nepustia skôr ako za štyri dni. Padala z nej jedna nepríjemná poznámka za druhou. Od úplného vyčerpania a zúfalstva sa mi roztriasla brada a oči zaliali slzy, ale ustála som to a popodpisovala som všetky papiere, čo boli potrebné pre prijatie do nemocnice. Keby sa to netýkalo môjho dieťaťa, pošlem ju kade ľahšie, otočím sa na päte a idem preč. Malá bola ale vtedy prednejšia.

Toto je, žiaľ, bežná prax u nás na Slovensku. Asi mnoho mamičiek by vedelo rozprávať o takýchto nepríjemných skúsenostiach s lekármi. Potom ste už išli priamo na oddelenie?

Je to tak a nielen mamičky. Táto “milá” pani doktorka, neskôr som zistila, že dokonca pani primárka, nás odprevadila na oddelenie. Na moje počudovanie bolo jej správanie na oddelení úplne opačné. Je mi to ľúto, no mnohí lekári nechápu, že sme učené z neba nespadli a najmä pri prvom dieťati sa toho človek musí tak strašne veľa nového naučiť. Nečudo, že robíme chyby, nad ktorými lekári často krútia hlavou. Aby som ale nepoukazovala len na negatíva, musím pochváliť personál na oddelení, ktorý sa v čase našej hospitalizácie nestíhal obracať, no i tak to zvládali s úsmevom a milým slovom. Doviedli nás na izbu a malú mi vzali hneď medzi dverami s tým, že ja mám počkať. Chcela som ísť s nimi, no nepustili ma. Stála som medzi dverami izby a dívala sa ako malú berú preč s hysterickým plačom: “Mamííí, ja sa bojím, mamííí nie, to bolí, …” Nervovo som sa zrútila a konečne som sa po tom všetkom vyplakala. Malú mi priniesli so zavedenou infúziou v rúčke.

Tak to pre vás musel byť naozaj veľký stres, najmä po tom, čo ste prežili za posledné dni. Ako to vlastne vyzerá na infekčnom oddelení?

V nemocnici, kde nás hospitalizovali, to vyzeralo takto: Predstavte si dlhý rad izieb, ktoré majú namiesto plnej steny, obrovské okno. Takže ste z jednej izby videli prakticky do všetkých, teda ak ste tak ďaleko dovideli. Stredná miestnosť patrila sestrám, ostatné napravo aj naľavo slúžili pre hospitalizáciu detských pacientov. Tie okná tam boli asi preto, aby mali sestričky všetkých pod dohľadom. Nie každé dieťa tam bolo totiž s doprovodom. Súkromie sme tam nemali žiadne a zo začiatku som si vôbec nevedela zvyknúť na to, že keď som sa otočila na posteli, pozerala som na ďalšiu mamičku vo vedľajšej miestnosti, ktorá mala posteľ prirazenú k tej presklenej časti rovnako ako ja, len z opačnej strany.

A to ste museli celé tie štyri dni tráviť len na izbe?

Áno. Keďže tam boli rôzne vírusy, všetci museli byť izolovaní. Každé dieťa s mamou malo vlastnú izbu so sprchou a wc a nesmeli sa pohybovať nikde inde, ani po chodbe.

dieta v nemocnici

To muselo byť na psychiku poriadne náročné.

My sme mali šťastie, lebo ako jediné sme boli na izbe ešte s druhou mamičkou a asi polročným bábätkom, tak sme mali aspoň spoločnosť. No tiež prišli dni, keď už to bolo zúfalé. Ako sme neskôr zistili, toto spoločné ubytovanie bolo veľkým rizikom. Im zistili šiestu chorobu, ktorú moja malá nemala a nám rotavírus, ktorý zase neprekonalo to bábätko. Nemalo to našťastie nijakú dohru.

Ako to zvládali ostatné mamy a deti, keď ste vraveli, že do izieb bolo vidieť?

Nikto sa tam netváril nadšene. Byť na samotke niekoľko dní nie je nič príjemné. Videla som mamičku, ktorá bola doslova na prášky hneď po prijatí. Bolo vidieť, že toho už mali za sebou dosť a nakoniec ešte hospitalizácia. Nezabudnem ale na tú noc, keď do vedľajšej izby priviedli dvoch malých chlapcov. Jeden z nich bol ešte bábätko, mohol mať tak trištvrte roka. Súdim podľa toho, že sa staval v postieľke na nôžky a pridržiaval sa ešte tyčiek. Keď s ním bol brat v izbe, bolo celkom pokojné, no keď ho vzali na infúziu… ten plač bol strašný. Keď sme sa sestričky spýtali, že prečo sú sami, tak vraj ich rodičia doma hnačkajú a vracajú a na druhý deň za chlapcami príde babka. Nechcem si ani predstaviť, čo musela ich mama doma prežívať a keby to ešte videla…

A dcérka? Ako znášala pobyt a liečbu na infekčnom?

Ja som človek, ktorý sa nesnaží brať hneď všetko tragicky, ale hľadá pozitíva. Možno sa budete čudovať, no bola som rada, že sme nakoniec skončili na infekčnom. Po tom, ako malá dostala infúziu a v noci sa vyspala, bola ako vymenená. Zrazu ožila a bolo jej výrazne lepšie. Posledný deň bol najnáročnejší. Už toho bolo dosť, malinká sa cítila dobre a udržať ju medzi štyrmi stenami nebolo jednoduché, ale nakoniec to zvládla.

Mali ste na izbe aj vlastnú posteľ? Nejedna mamička sa na detskom oddelení stretla s tým, že tri dni a noci presedela na stoličke pri postieľke svojho dieťaťa.

Áno, mala som vlastnú posteľ. Videla som, ako to vyzerá na niektorých detských oddelenia, že len detská posteľ a stolička pre mamičku. No to je hrôza. Veľmi som sa nevyspala, lebo malá spala celý čas so mnou. Bála sa byť sama. No aspoň som si trochu podriemala a nabrala nejakú tú energiu. Obdivujem mamičky, ktoré takto presedeli niekoľko dní a nocí pri deťoch. Je to na zamyslenie. Nečudujem sa, že pre mnohé mamičky je pobyt v nemocnici traumatizujúci a nespomínajú na tie dni v dobrom. Asi budete teraz krútiť hlavou, no my sme si ten pobyt celkom užili.

Užili? To sa dá?

Nemusela som lietať okolo domácnosti a konečne som mohla naplno robiť to, prečo som bola na rodičovskej dovolenke, venovať sa malej. Vyzbrojili sme sa farbičkami, knižkami, tatinko nám doniesol aj veľkú knihu hádaniek a úloh, prenosný prehrávač DVD a naše najobľúbenejšie rozprávky. Na oddelenie nám zamestnanci nemocnice nosili aj hračky, a keď sme už mali niektoré okukané, priniesli na výmenu druhé. Vtedy mi ani nenapadlo, že jedného dňa na to budem v dobrom spomínať. Bol to naplno strávený čas s mojou dcérkou. Aj keď druhýkrát by som sa tam už nevrátila. Bolo to náročné a som rada, že to máme za sebou.

Čo by ste povedali našim čitateľkám na záver?

Nemám pripravené žiadne múdrosti. Keď mi bolo ťažko alebo dlho, myslela som na mamičky a deti, ktoré pre vážnejšie diagnózy trávia viac času v nemocnici ako doma. To mi pomáhalo prežiť tie štyri dni karantény lepšie. V živote niekedy prídu veci, ktoré nie sú ľahké, no musíme byť silné pre naše deti. Byť mamou je krásne, zároveň ale veľmi náročné poslanie. Čo všetky dobre vieme. A myslím, že žiadna z nás nepochybuje o tom, že to všetko za to stojí.

Foto: flickr.com, pixabay.com