AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Čítanie a rozprávanie klasických rozprávok pred spaním sa akosi podvedome spája s predstavou šťastného detstva. S osvojením si správnych vzorov, vytvorením prvých ideálov o víťazstve dobra nad zlom. A samozrejme, s dobrým spánkom. Ale poznáte pôvodné, neupravené verzie týchto notoricky známych príbehov? No tie by ste určite svojmu dieťaťu pres spaním nečítali…a vlastne ani sebe.

 

Zabudnite na nežné, krásne princezné a statočných švárnych princov. Zabudnite na nebesky čistú lásku. Pôvodné rozprávky sa podobali na strašidelné horory – plné krvi, mučenia a…áno, priznajme si to…živočíšneho se*u. Schválne, či vás princezné v pôvodných verziách prekvapia:

Popoluška

Sladká, poslušná, milá…priam ideál mravnosti a láskavosti. No, pôvodná Popoluška až také vykorisťované chúďatko nebola. Svoju prvú macochu zabila a preto si jej otec musel vziať za ženu svoju gazdinú. Popoluška nerátala, že s novou macochou prídu aj jej dve dcéry a pôvodná práca sa presunie na ňu. Veľmi drastický je hlavne koniec rozprávky: Macocha svoje vlastné dcéry nemilosrdne zmrzačí – jednej usekne pätu, druhej prsty – aby sa im chodidlá do malinkej plesovej črievičky zmestili. Ich protesty odbije so slovami, že „ako kráľovné nebudú nohy potrebovať, lebo ich budú nosiť“. Obe prezradila až krv v topánke a všeteční holúbkovia (áno, pri obúvaní si nikto nevšimol nič zvláštne). A aby toho nemali málo, ešte im holúbkovia (symbol mierumilovnosti) vyďobali obe oči. Takže spanilá Popoluška víťazne odchádza do paláca, kde si bude užívať luxus, zatiaľ čo jej sestry skončia ako oslepené a zmrzačené žobráčky na ulici. Tak nevieme, či je to úplne v poriadku…

Šípková Ruženka

Rozkošná rozprávka o 100 rokov spiacej kráske, ktorú teraz čítate svojej dcérke, je na míle vzdialená od pôvodnej talianskej verzie zo 17. storočia. Ruženka sa volá Tália a zaspí, lebo sa jej tŕň – v inej verzii črepina, alebo ľanové semiačko – zabodne pod necht. Švárny princ síce napokon príde, ale akosi nezostane len pri bozku. Princ svoju vyvolenú jednoducho niekoľkokrát a pravidelne znásilňuje. Tália dokonca otehotnie a…predstavte si…v spánku porodí dvojčatá – chlapca a dievča. V niektorých verziách sa zobudí práve na pôrodné bolesti. V iných je to zložitejšie: jedno z novorodeniatok sa snaží prisať na bradavku, ale namiesto toho sa prisaje na zranený prst a vysaje z bruška prstu tŕň (črepinu, ľanové semiačko). Princ sa zaraduje (asi) vezme si ju aj s deťmi do svojho paláca. Len sa akosi zabudne zmieniť, že už ženatý je (bože, to je ako zo života). Žiarlivá manželka chce deti uvariť v kotli a podávať ich princovi na hostine ako jahňa. To sa nepodarí a princ sa rozhodne rodinnú situáciu vyriešiť raz a navždy – samotnú žiarlivú manželku nechá uvariť v kotli. Šťastný koniec, z ktorého fakt zamrazí…

Snehulienka

Oproti ostatným neprešla až takou radikálnou zmenou, ale zmeny tu sú. Predovšetkým zlá kráľovná nebola macocha, ale Snehulienkina biologická matka. Svoju dcéru úprimne nenávidela. Srdce nechcela len ako dôkaz smrti – chcela ho skutočne zjesť. Pôvodne Snehulienku nezobudil bozk z pravej lásky, ale pri miernej kolízii sklenenej truhly jej zabehnutý kúsok jablka vyletel z hrdla. Mimochodom, stalo sa to, keď si ju švárny princ odvážal na svoj hrad. Cynik sa určite zamyslí, čo chcel princ robiť s nehybnou, ale zachovalou mŕtvolou krásnej ženy…ale to nechajme tak. Záver je zase tradične krutý – zlá kráľovná si musí obuť žeravé topánky a tancovať v nich, až kým od vysilenia a bolesti nezomrie. Dosť drsné…

Malá morská víla

Rozprávku pôvodne napísal H. CH. Andersen. Na rozdiel od ostatných, nie je taká desivá…je skôr ponurá, až depresívna. Malá morská víla zachráni ľudského princa pred istou smrťou utopením a zahorí k nemu spaľujúcou vášňou. Svoj nádherný hlas aj večný život vymení za 3 ľudské dni, za nádej, že si ju princ zamiluje. Ako človek nedokáže hovoriť, ale vie okúzľujúco tancovať. Každý krok jej však pôsobí hrozivú bolesť, akoby kráčala po ostrých črepinách. Napriek tomu, aby sa princovi zapáčila, pre neho tancuje. Princ, hoci pocíti k neznámej nemej dievčine sympatie, nezahorí pravou láskou a za manželku si vyvolí inú – ľudskú princeznú. Keďže morská víla nedokáže princa zabiť, premení sa na morskú penu a zomiera. V tejto verzii v podstate nie sú záporné postavy – podmorská čarodejnica neintriguje a  princ nie je bezcharakterný. O to je to smutnejšie. Príbeh hovorí, že akokoľvek veľká láska nemusí byť opätovaná. A za tragédiu občas nikto nemôže…

No vo svetle týchto informácii sa určite veta: „stále verí na rozprávky“ nejaví tak nevinne :). V ďalšej časti sa pozrieme na dobrodružstvá detí v pôvodných verziách.

Zdroj: blog.martinus.sk; snazorem.cz | Foto: youtobe.com; pixabay.com; maxpixel.freegreatpicture.com/