AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Dnes vám prinášame rozhovor s mamičkou Majkou, ktorá patrí medzi neviditeľné maminy už 6 rokov. Vysnívané, vyplakané, vyprosené a vymodlené dieťatko mohla držať za rúčku len šesť dní, no v srdci ho nosí celý život. Za jeho odchod mohlo zlyhanie pôrodníkov. Aj to sa žiaľ stáva!

“Neprofesionálnym a ľahostajným prístupom zdravotníckeho personálu sa z nášho zdravého bábätka stal anjel, na pôrodníka a nemocnicu bolo podaných viacero trestných oznámení, nakoľko sme neboli prví a ani poslední. My sme nepodali ani jedno, nevedeli sme, že niekoľko rodičov sa spojilo. Celú skutočnosť sme dali prešetriť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, s negatívnym nálezom. Neverím v jeho nezávislosť, nestrannosť, profesionalitu a nezaujatosť. Posúdením situácie od iných nezávislých znalcov, jednoznačne prišlo k závažným pochybeniam,” hovorí Majka, mamička dvoch detí, jedného anjela a štvorročného dieťatka.

Cítili ste, že sa niečo deje? Predsa, ženy majú silnú intuíciu..

S odstupom času viac verím svojim pocitom. Ak viete, že čakáte zdravé dieťatko, všetky vyšetrenia a poradne sú v poriadku, nemáte žiadne problémy, vtedy nevenujete zvláštnym pocitom či myšlienkam toľkú pozornosť. Čudný pocit, či predsa len nezmeniť pôrodnicu, či si nezazmluvniť pôrodníka, správa v médiách o úmrtí rodičky a novorodenca, pocit nemohúcnosti za bránami nemocnice – ničomu z toho som neprikladala žiadny význam. Možno…

Čo vám najviac pomohlo? Prípadne kto?

Najviac? Viera, manžel, rodina, práca, škola. Neustále zamestnávať myseľ riešením pracovných úloh, rodina. Že môžete zmeniť prostredie, ak vidíte, že hoci váš život sa zastavil, ten okolitý ide, pokračuje a nestojí. Neviditeľné mamičky – potrebovala som sa rozprávať s tými, ktorí prešli tým, čo my. Dnes sú to veľmi pevné a krásne priateľstvá. Skvelá kolegyňa v práci, ktorú dnes beriem ako svoju sestru.

Čo vám naopak vôbec nepomáhalo?

Zvedaví ľudia a otázky typu: “Čo sa stalo?” Šuškanie, pohľady, vysvetľovanie na úradoch, samota a s ňou spojené neustále premýšľanie a opakovanie toho zlého. Krátko po tom to boli kočíky a tehotné mamičky, nie z pocitom závisti, ale z obrovského smútku a bolesti. Našťastie to rýchlo prešlo.

Prekvapila vás reakcia okolia? S čím sa najčastejšie stretávate?

Okolie nevie, ako má reagovať. Hoci to ľudia myslia v tom najlepšom, vypúšťajú neuveriteľné skvosty. Pýtajú sa, či vás to ešte stále drží, dokedy vás to bude držať, kedy si urobíte druhé bábo. Priatelia sa snažili vyhýbať sa nám a tvárili sa, že nás nevidia. S odstupom rokov sa ospravedlnili a veľmi ich to mrzelo, nevedeli ako majú reagovať, čo povedať. A zasa naopak, sú typy ľudí, ktorí si servítku pred ústa neberú a rozdávajú hlboké rany. Dnes som už imúnna, vtedy som sa im snažila vyhnúť oblúkom a prechádzala som radšej na druhú stranu ulice. Nepomáhajú ani poznámky typu – ja by som toto neprežila, pozerám na svoje krásne bábätko a som šťastná, že je pri mne. Toto vôbec nepomáha. Veľmi ma prekvapila reakcia na jednej sociálnej sieti – potrebovala som sa skontaktovať s mamičkami, ktoré tiež prišli o bábätko, vedieť, že nie som sama, že niekto tým všetkým prešiel a dokáže poradiť, pomôcť. Na moju prosbu o prijatie do skupiny mi bolo odpísané, že nových členov neprijímajú (hoci som popísala, čo sa nám stalo, aj všetko, čo ma trápi). Napísala som potom svoj príbeh do otvoreného fóra, potrebovala som sa vypísať z toho, dostať to von, a našla som niekoľko priateľstiev na celý život. S niektorými som v dennom kontakte, s inými si píšeme, vieme o sebe a sme radi, že sa máme.

Prechádzate nejakými etapami, alebo je bolesť konštantná?

Zo začiatku bola bolesť neopísateľná. Pochopí ten, ktorý ju prežil. Akoby vám niekto vytrhol srdce z hrude, kus z neho odrezal a potom vrátil späť. Nemožnosť usmiať sa, myseľ stále pri vašom dieťatku a neustály plač. Každú noc vynárajúce sa spomienky a prežívanie všetkého odznovu. Koľko to celé trvalo – možno dva, tri mesiace. Veľmi mi pomohol návrat to práce, moje obrovské šťastie. Každodenné cestovanie v preplnenom vlaku, open space s dvadsiatimi ľuďmi, riešenie postupne náročnejších pracovných úloh a skvelí kolegovia. Trvalo im týždeň, než pochopili, že môžu srandovať, že sa nemusia tváriť vážne a byť ticho. Musela som ich povzbudiť v tom, aby sa správali úplne normálne a neľutovali ma, ani keď budem plakať. A plakala som veľa. Moja úžasná kolegyňa, ktorú beriem už ako sestru, ma vždy silno objala a nepustila, pokým som neprestala. A bolo jej jedno, či to bude stokrát za hodinu. Prvé Vianoce boli veľmi ťažké, nedali sme si žiadne darčeky, dokonca sme rozmýšľali, či budeme mať stromček. Nakoniec sme ho ozdobili v modrej izbičke. Tá najväčšia bolesť odišla, ale silná ostala, naučili sme sa s manželom usmievať a postupne i smiať, hoci si kladiete otázku, či je to ešte vôbec možné, či to dokážete. Čas lieči, také otrepané klišé, ale koľká pravda v tých slovách. Bolesť, nie tá fyzická, je súčasťou môjho života. Každý deň som v myšlienkach pri našom anjelovi, každý jeden deň už takmer šesť rokov. A viem, že stále budem. Smútok vám zostane, bolesť je prítomná. Niekedy sa objaví nečakane, inokedy ju viete predvídať – oslavy, sviatky, tie dni… . Takže, časom sa to “zlepší”, ale nikdy sa jej nezbavíte. Stratí na intenzite, ale drží sa vás.

“Vaše slzy pozbierali anjeli a vložili ich do zlatého kalicha. Až raz predstúpite pred Božiu tvár, nájdete si ich.”

Páter Pio

Zblížilo vás to s partnerom, alebo naopak rozdelilo?

Zblížilo ešte viac, veľmi som sa bála, že už nikdy nebudem mamou. Po piatich rokoch vymodlené, vyprosené, vytúžené, vyplakané dieťatko nás predbehlo do neba. Nevedela som, či som mama či nie. Vtedy mi môj milovaný povedal: Navždy budeš mamou. Poznám páry, ktoré smrť dieťatka rozdelila. Našli si nových partnerov, majú nový život a narodili sa im deti. Poznám mamy, ktoré ostali zatrpknuté, partnerov, ktorí obviňujú svoje manželky.

Čo by ste chceli odkázať „neviditeľným mamám?“

Nikdy sa nevzdávajte, akokoľvek je to ťažké, žite. Kvôli vašim anjelom, kvôli sebe. Či ten život po tom všetkom má zmysel? Keď mi bolo veľmi zle, pýtala som sa sama seba, či by som chcela, aby sa moji najdrahší takto veľmi trápili, smútili a plakali. Vždy máte dve možnosti. Buď sa budete celý zvyšok času, ktorý vám ostáva, hnevať na Boha, osud, na všetkých zodpovedných, na partnera, na seba, nadávať, obviňovať, preklínať, nenávidieť všetkých alebo začnete opäť žiť. Toľko som svojimi prosbami otravovala svätého Gerarda, až sa nám stal zázrak. Po pol roku som čakala opäť dieťatko. Všetko je tak, ako má byť. Po niekoľkých rokoch už viem s istotou, že všetko zlé, čo sa vám stane, aj to najhoršie, je na niečo dobré. Dnes sa pozerám na smrť inak, nebojím sa jej. Moje dieťa mi odišlo v náručí, umožnila mi to doktorka so srdcom, empatiou, človek na správnom mieste, jediný z tých bielych plášťov. Možno porušila tisíc predpisov, ale vtedy bola mamou a ženou. Písať toto celé nie je jednoduché ani s odstupom rokov, vynárajú sa spomienky, jatria staré rany, tečú mi slzy a píšem na etapy. Nepýtajte sa PREČO, veľmi dobre viete, že odpoveď nikdy nepríde, pýtajte sa skôr AKO to všetko zvládnuť. Nezáviďte ženám – tehuľkám, mamám, možno prežili to, čo my. Nepovažujte svoje ďalšie dieťa, ktoré sa narodilo po, za návrat anjelika. Verte svojim tajným prianiam, nech sa vám všetky splnia!

Možno by ste niečo odkázali aj ostatným ženám, ktoré si neprešli touto bolestivou skúsenosťou…

Na toto sa radšej nepýtajte: A čo sa stalo? Hoci viete, čo sa stalo, alebo tušíte. Dokedy ťa to bude ešte držať? Už by si mohla byť aj normálna, kedy ťa to prejde? Pozri, aj tvoj/tvoja by už bola taká ako môj/moja. Kedy si urobíte druhé? Ste mladí, ešte budete mať deti. Nemôžeš takto žiť, musíš sa vzchopiť, nesmieš plakať. Musíš! Nemôžeš! Niekedy je lepšie mlčať a objať, ako tliachať nezmyselné vety. Neodišlo nám zvieratko, pes, škrečok, či papagáj, ale dieťa, maličký človiečik, ktorého sme nosili pod srdcom, tešili sa na jeho prvý úsmev, krôčky, slová, objatie. Ak váhate, či sa prihovoriť, ozvať, nepochybujte a urobte to. Maximálne vám odpovieme, že je všetko na ho… alebo sa budeme normálne rozprávať. Neskrývajte pre nami svoje deti, nie sme strašidlá, ani im neublížime, aj my sme predsa pod srdcom nosili život. Ak svoje slová nemyslíte úprimne, radšej si ich nechajte pre seba. Čo na záver? Pomáha objatie, ktoré vynahradí všetky slová, dodá istotu, zabráni pocitu samoty a utíši.

Majke prajeme veľa síl a za všetky maminy jej posielame silné objatie! Rozhovor s maminkou anjelika Terezky si môžete prečítať TU.

Foto: freeimages.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Michaela G
Som mama. Okrem toho žena, manželka, kamoška. Všetko v jednom balení :-)