AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Dojčenie. Najprirodzenejšia vec na svete. A predsa je náročné dojčiť. Jedna mamička sa nám zdôverila s jej peripetiami s dojčením svojho prvého bábätka.

 

Moju princeznú som porodila spontánne, 4 týždne pred termínom, nemala ani 2,5 kg, bola nádherná a drobná ako bábika. Po dvojhodinovom bondingu, koža na kožu, ju vzali na novorodenecké oddelenie s tým, že si mám pár hodín oddýchnuť a večer mi ju prinesú. No hodiny plynuli a dieťa mi nedoniesli, tak som poslala manžela, nech teda ide po ňu on. Prišiel naspäť smutný, že jej vyšiel nízky cukor a je v inkubátore, aby jej bolo teplučko, budú jej brať krv na kontrolné hodnoty a asi ju neminie infúzia. Predstavte si, že sa dozviete takúto správu ako nič netušiaca prvorodička. Ja som skoro z kože od strachu vyskočila. Našťastie, po hodine po mňa prišla sestrička – anjel, že sa maličká budí a skúsime ju priložiť k prsníku. Tou chodbou som priam letela, srdce mi bilo ako na poplach. Neskutočne som sa tešila, že si ju konečne uvidím, zas vezmem do náruče, ona sa prisaje, napapá, cukor stúpne a vezmem si ju k sebe na izbu.

Bola som naivná. Moje dieťa bolo veľmi spavé, slabučké a prisatie jej nijako nešlo. Skúšali sme všetky možné polohy, striedali prsníky, testovali, či má sací reflex. Nakoniec sa prisala asi na dve minúty a zaspala. Dali ju naspäť do inkubátora, že skúsime zase ráno. Sestra mi ešte radila, aké si mám kúpiť bylinky na podporu tvorby mlieka, dať si priniesť odsávačku, kúpiť klobúčiky a že sa to určite niekam pohne. A tak naše dni v pôrodnici plynuli. Pomedzi “dojčenie” som si mliečko odsávala, dávali sme ho princezničke striekačkou. Vyskúšali sme snáď všetky polohy na dojčenie, s klobúčikmi aj bez nich. Nalievala som sa čajmi pre dojčiace ženy, senovkou a benediktom, vínnymi nápojmi. Nič nepomáhalo, mlieka bolo len za pár kvapiek. Dieťa, ak práve nespalo, tak hľadalo prsník, ale prisať sa ani za svet, dokázala plakať aj pol hodiny pri pokusoch o priloženie. Cítila som sa ako neschopná matka, matka, ktorá nedokáže nakŕmiť svoje dieťa. Boli to hrozné pocity. Až nakoniec sa sestričky s pediatrom dohodli, že to takto nemôže ísť ďalej. Malinká už veľa schudla, má aj žltačku a musím ju dokrmovať formulou. A čuduj sa svete, moje dieťa sa nádherne najedlo z fľašky, odgrglo si a spokojne spalo. Ja som ale stále chodila ako kôpka nešťastia, sestričky ma upokojovali, že doma to iste pôjde, že predsa len nemocničné prostredie vie narobiť psychické bloky. Upokojilo ma to a cestou domov som snívala, ako sa to všetko upraví a budeme si jedna druhú konečne užívať.

No nič z toho nebolo ani doma. Dcérka vždy na prsníku po pár minútach zaspala, prisávala sa zle – čo si odniesli moje bradavky, alebo vôbec a ten plač pri tom – ako keby sme ju rezali za živa. Nešlo to, nijako to nešlo.

Spomínam si na návštevu laktačnej poradkyne. Do obývačky nám vstúpilo slnko, žena s veľkým Ž. A čo urobilo to moje malinké dievčatko? Prisalo sa na prvý šup, ako keby sme natáčali inštruktážne video! Laktačná sa čudovala, prečo som ju vlastne volala, keď nám to ide takto skvele. Uhm. Keď odišla, všetko sa vrátilo do starých koľají. Bola u nás trikrát, veľmi sa nám snažila pomôcť, ale nepodarilo sa. Prestala som si nakoniec dcérku prikladať k prsníku a len som jej svoje mlieko odsávala. Stále s hodinkami v rukách, aby som neprešvihla dvoj – trojhodinový interval. Z prechádzky rýchlo domov, aby som stihla mliečko odsať. Nechodili sme nikam, aj doma som od návštev odbiehala do spálne k odsávačke. Bolo to veľmi náročných šesť týždňov. Toľko sme vydržali trápiť sa, keď som to dojčenie vzdala. Mlieka sa tvorilo stále rovnako máličko, ani pravidelné odsávanie a dodržiavanie všetkých rád lekárov, laktačných poradkýň aj starých mám nepomáhalo.

Po tých šiestich týždňoch som si začala naozaj maličkú užívať, nebola som chodiace klbko nervov, ktoré si zlosť vylievalo na manželovi, ale usmiata mama svojej milovanej dcéry a manželka muža, ktorý mi toto nádherné stvorenie daroval.

Možno to bolo celé tým, že sa dcérka narodila pár týždňov skôr, možno tým, že som si nestihla vopred pozrieť, ako sa vlastne správne dojčí, ktovie. Jedno je však isté, z prvých týždňov mojej dcérky si pamätám len boj. Boj o mlieko, boj o prisatie, boj o to, aby na tom prsníku po chvíľke nezaspala. A preto chcem budúcim mamičkám odkázať, nech neberú dojčenie ako samozrejmosť a umelé mliečko dieťatko nezabije. Ak to teda nejde nijako, netrápte sa, vaše deti potrebujú mať mamu v pohode, aby boli aj ony spokojnými bábätkami.

Foto: depositphoto.com