AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
súrodenci

Poznáte to? Narodí sa vám prvé dieťa, rastie ako z vody a vy začínate plánovať, kedy sa vrátite do práce. Dohodnete sa s manželom, že cca po roku a pol materskej sa vymeníte, on ostane doma s bábätkom a vy nazad pracovať. Veď ako učiteľka viete prísť domov veľakrát už po obede a prípravu na ďalší deň zvládnete aj večer, keď vaše dieťatko zaspí. Tak sme si to naplánovali aj my.

 

Ale človek mieni a Pán Boh mení. V januári som chcela napísať šéfovi, že by som sa od septembra rada vrátila do práce, no silvestrovská noc neostala bez následkov. Namiesto písania mailu som písala manželovi sms, nech mi kúpi tehotenské testy. Samozrejme, boli pozitívne. Ťažko slovami opísať, ako som sa cítila. Naše prvé dieťa bolo vytúžené, dlho očakávané a vymodlené. Toto druhé prišlo nečakane, priskoro a ja som sa vôbec netešila. Žila som v strachu, že čo ak budem mať aj toto tehotenstvo rizikové a doktor ma pošle do nemocnice na dlhé týždne. Čo bude s mojou princeznou, ako to bez mamy vydrží? Bolo to psychicky veľmi ťažké obdobie.

Našťastie, dni a týždne nám spolu pekne ubiehali bez väčších ťažkostí. Presne si pamätám moment, kedy sa to vo mne otočilo a ja som pocítila, že v mojom brušku rastie nový život. Bolo to v kostole, na omši vo sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v ktorý si pripomíname aj všetky nenarodené deti. Aká symbolika! V tom chráme si moje mini dieťatko preplávalo v brušku a mňa zaplavil pocit šťastia a pokoja, že všetko bude dobré a v pohode zvládneme dve deti s malým vekovým rozdielom.

Keď sa synček narodil, princezná mala rok a 9 mesiacov. Našťastie už rozprávala a bola bez plienok. Na bračeka nežiarlila, a tak sme si pomerne rýchlo vytvorili systém fungovania a všetko stíhali. Pomáhal manžel aj babka. Brávali von jedno alebo druhé dieťa, aby som sa stihla venovať každému osamote aj ja aspoň trochu. A som im za to veľmi vďačná.

Určite vám už niekto povedal, že pri deťoch s malým vekovým rozdielom je najhorší prvý rok. No podľa mňa nie je. Ten prvý bol úplne pohodový, bábätko veľa spalo, ja som stíhala variť, hrať sa s mojou princeznou, tvoriť, piecť, čo-to aj upratať. Malému bolo jedno, že mu sestra vymenila sanitku za nákladiak. Auto ako auto.

No s pribúdajúcim vekom sa to začalo meniť a niekedy si pripadám ako policajt. Sú dni, kedy sa od rána len naťahujú o hračky. Dcérka si stále myslí, že mu hračku vymení a on bude spokojný, ale to už nie je bábätko, je to osobnosť, a on sa chce hrať s motorkou, tak ju musí mať.

No poviem vám, nenudím sa nikdy. Ani ticho nemáme nikdy (obaja rozprávajú zo sna). Ale stálo a stojí to všetko za to. Neviem si už predstaviť život bez syna. Vždy keď si dajú pusu či kujú spolu huncútstva, som z nich namäkko a šťastná, že sú zdraví a šťastní. Čo viac si mama môže pre svoje deti želať, však?

Foto: pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Kika P
Som mamina dvoch najkrajších a najšikovnejších detí na svete :-) Rada čítam, píšem, vzdelávam sa a ak viem, tak ochotne pomôžem, napríklad aj napísaním článku. Milujem prácu s hlinou a s cestom.