AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
smutná žena

Jedného krásneho dňa začal môj, ani nie dvojročný, synček zvláštne chodiť, ako keby sa mu podlamovali kolená, či tŕpli nôžky. Bolo to v sobotu. Cez víkend som ho sledovala a keďže sa mi to nepáčilo, lebo už začal aj plakať, v pondelok som ho vzala k lekárke. Ako na potvoru, naša pediatrička mala dovolenku, tak do mesta. Pani doktorka ho vyšetrila, nič nezistila a pre istotu nariadila odber krvi. Výsledky boli v poriadku.

 

No moje chlapča stále chodilo zvláštne, dokonca ešte horšie. V stredu som zistila, že ho bolí len pravá nôžka, dvihol ju hore a hovoril au, nedokázal sa na ňu postaviť. Ale netrvalo to vkuse celý deň, boli to také etapy, niekoľkokrát za deň to spravil, inak chodil, behal a skákal. Trochu čudne, ale chodil. Vo štvrtok som ho išla dať skontrolovať, ten plač mi trhal srdce. Lekárka nás poslala na chirurgiu, odtiaľ na rentgen, zas na chirurgiu a naspäť k pediatričke. Och. A na nič sa neprišlo.

V piatok ráno sa mi zdalo, že synček má chodidlo vykrútené do strany, a keď som sa ho jemne dotkla a chcela narovnať, strašne sa rozplakal. Tak som vytelefonovala obvodnú lekárku kvôli výmennému lístku na ortopédiu a ortopedičku, či nedovolenkujú a vezmú nás. Ale ani tam na nič neprišli, malý chodil, postavil sa aj na špičky, pri prehliadke nejojčal ani neaukal. Odišli sme odtiaľ so záverom, že možno len zle stúpil alebo na nejakú hračku, a tak ho bolí chodidlo.

V sobotu sme sa vybrali na návštevu k starým rodičom. Keď videla babka ako plače, vyhnala nás na pohotovosť, tam ale doktorka tiež nevedela, čo by mu mohlo byť. Dala skontrolovať CRP, ale bolo negatívne.

Cez víkend sa nič nezlepšilo, preto sme sa rozhodli ísť za ortopedičkou ešte raz, nech mu spraví sono, však mu isto musí niečo byť. A mala som aj video v mobile, ako nariekal u babky. Keď som ho ortopedičke ukázala, okamžite urobila malému ultrazvukové vyšetrenie, znovu sa pýtala, koľko má rokov a poslala nás na rentgen bedrových kĺbov.

Z rentgenu som už do ordinácie išla sama, nech synček neplače. Tie sekundy, kým sa lekárke otvoril v počítači súbor so snímkou z rentgenu trvali večnosť. Pozerala som na ňu, ako sa na ten monitor díva a vedela som, že bude nasledovať niečo zlé. Bolo to len jedno jediné slovo: Perthes.

V živote som o tom nepočula, a tak som sa pýtala. Dozvedela som sa, že sa na to prišlo skoro, je to včasné štádium a prognóza je dobrá. Na moju otázku ohľadom liečby, som dostala odpoveď: „Operáciu môžete odmietnuť, sú aj konzervatívne metódy. Dlhodobé ležanie so závažím na nôžke.“ Vtedy sa mi zrútil svet, keby som nesedela, asi by som spadla. Dostali sme odporúčanie na konzultáciu na vyššom pracovisku. A pani lekárka sa aj ospravedlnila, že na to neprišla hneď v piatok, lebo túto chorobu zvažuje pri deťoch vždy, ale u tak malého dieťaťa sa s ňou ešte nestretla.

A tak namiesto plánovania posledných prázdninových výletov, obvolávam ortopédov a trasiem sa strachom o svoje dieťa. Ale ako mi povedala mamička chlapčeka, ktorý sa z tejto choroby vyliečil: “Vďakabohu za takúto diagnózu, však naše deti sú zdravé, len nemôžu stúpať istý čas na nôžku.”

Mamičke a jej chlapčekovi držíme palce, aby sa čo najskôr z toho dostal. Celá redakcia vám želá veľa síl!

Foto: flickr.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Kika P
Som mamina dvoch najkrajších a najšikovnejších detí na svete :-) Rada čítam, píšem, vzdelávam sa a ak viem, tak ochotne pomôžem, napríklad aj napísaním článku. Milujem prácu s hlinou a s cestom.