babatko a matka

“Ako asi všetky prvorodičky som netušila do čoho idem a už vôbec som nemala poňatia o tom, čo ma čaká,” tak začína svoje rozprávanie naša čitateľka Mária. Človek sa môže pýtať desiatok matiek v okolí, prečítať všetky články na internete, stohy kníh a príručiek a stále nebude o nič múdrejší. A ako mnohé ženy, aj ona premýšľala, kde a za akých podmienok priviesť na svet svoje prvé dieťa. 

“Sedím za počítačom, termín, ktorý mi pani doktorka stanovila na začiatok augusta sa nezadržateľne blíži a ja premýšľam, ktorú nemocnicu si vybrať. Je to neľahké rozhodnutie. Po chvíli premýšľania, čítania recenzií a internetových diskusií, z ktorých len málo hrá v prospech našej rodnej hrudy, si vyberám Rakúsko. Chcem predsa, aby o mňa bolo výborne postarané, chcem súkromie a možnosť vybrať si ako bude môj pôrod prebiehať.

Uplynie pár mesiacov. Moje rozhodnutie o rodení u našich západných susedov dostáva prvé trhliny. Je to predsa len ďaleko. Iná krajina. A ja vôbec neviem dobre nemecky. A tie peniaze? Dajú sa predsa aj inak využiť. Nakoniec sa teda rozhodujem priviesť na svet svoju dcéru na Slovensku a dôverovať našim lekárom. Počas celých deviatich mesiacov sa mám dobre, až na dve či tri ranné podivnosti. Neprečítam ani jednu príručku, nechodím do kurzov, ani na cvičenia pre tehotné. Pôrodný plán si nepíšem. Cvičím si doma, so súhlasom doktorky popíjam kávu a snažím sa nestresovať. Stres je vraj to najhoršie.

V ôsmom mesiaci ešte naposledy vytiahnem kolobežku. Potom už musím oddychovať. Večer pred dňom D príde návšteva, donesie cheesecake, ktorý chutí výborne, ale ja sa po ňom cítim čudne. Neprikladám tomu príliš veľkú váhu, veď cheesecaky môžu niekedy pošramotiť trávenie. V noci ma bolí brucho a chrbát, ale ja sa len prevalím na druhý bok. Ráno to začína. Som vo veľmi podivnom mentálnom rozpoložení. Dalo by sa povedať, že v pohode. Nepanikárim, hoci doteraz netuším, čo ma čaká. Neviem akí sú doktori, aká bude sála. Napriek tomu mám pred očami jediný cieľ. Porodiť bábätko. Prídem o 11-tej, ešte zaplatíme za epidurál (nechcem ho, ale čo ak…) a prítomnosť druhej osoby. A už som tam. Ešte na čakačke. Žartujem s pôrodnou asistentkou, ktorá je veľmi priateľská. Ani na prostredie sa nemusím sťažovať, ani na nedostatok pozornosti o zdravie moje, či môjho bábätka. Všetko je sledované, všetko vyzerá v poriadku. Bolesti sú mierne a na moje prekvapenie sužujú skôr oblasť chrbta než brucha. Sú asi dve hodiny a stále nič. Bolesti sa stupňujú a mne už veru nie je do smiechu.

Okolo štvrtej narobím paniam upratovačkám robotu, keď mi na záchode praskne voda. Áno, praskne. Ja to dokonca aj počujem! Myslela som, že je to len povera. A bolesti sú už poriadne. Príde sestrička, či pôrodná asistentka a ideme sa na “to” pozrieť. Sestrička mi poradí epidurál, vraj ona ho ako súkromná osoba často neodporúča, ale mne môže skrátiť “trápenie”. Je to však na mne a ja súhlasím. Áno, chcela som porodiť bez potreby epidurálky, áno chcela som byť eko a hrdinská. Ale čert to vezmi, ja nechcem zbytočne trpieť! Veď aj na krámy používam pilulky, ktoré údajne devastujú chuderku pečeň. Logika ustupuje bolesti.

Idem teda na sálu. Vlastne do boxu. Okrem mňa tam zatiaľ ešte nikto nie je. O chvíľu príde ešte jedna ďalšia babenka, ale inak okrem doktorov nikto. Všade smrdí kapusta a sestričky nadávajú, aký smradľavý obed si niekto doniesol. Je mi opäť trošku do smiechu. Dostanem epidurál. Sedím pri tom a vôbec nič necítim. Potom mám chodiť, hýbať sa, pohupovať panvou (cítim sa akoby som mala predvádzať twerking), žiadne ležanie. A ani sa nenazdám, som hore a tlačím. Necítim bolesť, len tlak, ale aj ten je vyčerpávajúci. O 15 minút je po všetkom. Krátko po šiestej večer. Koniec cirkusu. Bábätko kričí, idú ho umyť a potom sme dve hodinky spolu, zatiaľ čo doktorky dole šijú galibu. Bolo treba nastrihnúť, moje parametre to nedali. Ja nič necítim. Epidurálka a adrenalín a šťastie. Moje prvé slová sú: “To je moje?”

Dni v pôrodnici prejdú v akomsi polostave zmätku a radosti. Vydesí ma každé zaplakanie, bojím sa prebaľovania. Malá mi príde drobná a krehká. Veď ju rozbijem! Sestričky ma učia ako dojčiť, prebaľovať, kúpať. Sú trpezlivé a milé, nevybehnú na mňa ani keď prídem vystrašená o polnoci s tým, že bábätko už dlho a urputne plače. Poradia, pomôžu.

Už na druhý deň sa cítim dobre a chcem ísť domov. Ale viac chcem pre svoju dcéru a pre seba všetky dostupné vyšetrenia. Neriešim fakt, že sa o záchod a sprchu delím s ďalšími troma, ani ďalšie úskalia štandardnej izby. Stačí mi, že ju každý deň dezinfikujú, umývajú a je tu elektrina na nabitie telefónu. A výhľad je pekný. Na jazero. Zmierim sa aj s nemocničnou stravou, ktorá naozaj nie je príliš chutná. Internety v tomto neklamali. Ale snažím sa zjesť všetko. Po pôrode a na dojčenie potrebujem živiny a to, že sa neviem dopátrať chuti v cestovinách mi akosi neprekáža. Poviem si, že asi varia hromadne a niektorí ľudia nemôžu mať zo zdravotných dôvodov jedlo okorenené, alebo osolené.

Napokon príde deň, kedy môžeme odísť. Na rozlúčku nechávam na “sesterni” bonboniéry a bežím von. Doslova vyposkakujem, tak sa teším, že idem domov.

Vybrala som si Slovensko z dvoch hlavných dôvodov: Peniaze a dostupnosť. Po pozitívnej skúsenosti pridávam tretí a dodávam, že ak budem ešte niekedy tehotná, opäť si vyberiem rovnako. Kvôli ľuďom, ktorí sa naozaj snažili, boli milí a svoju prácu odviedli zodpovedne. Áno je priestor na zlepšenie. Obrovský. Ale dovolím si povedať, že namiesto sťažností na internete na doktorov, na hnusné jedlo, na sestričky, by bolo súcejšie presmerovať energiu inam. Tam, kde treba. Chcime viac. Pre seba, pre našich malých a chorých, a aj pre našich doktorov.”

Foto: pexels.com

Hľadáte (novú) PRÁCU?
Kliknite na pracovný portál NovýJOB.sk

Každý deň množstvo nových a skvelých pracovných ponúk.

Peťa
V živote som túžila byť všeličím. Medzinárodne uznávanou spisovateľkou, tajnou agentkou a istý čas aj krotiteľkou duchov. Nerozhodná, som nakoniec vyštudovala knihovedu a sociálnu antropológiu, aby som nakoniec skončila v IT hernom biznise. Aktuálne som čerstvá matka, ktorá má veľkú radosť zo svojej malej dcérky.