Súčasná ťažká doba je náročná na mnohých frontoch. Najviac sa síce dotýka tých, ktorí ochoreli, no starostlivosť o nich je v rukách zdravotníkov, pre ktorých je to riadna makačka. Okrem nich dáva zabrať aj ženám krajčírkam, ktoré vo veľkom momentálne šijú rúška. Jedna z nich sa rozhodla zareagovať na nevhodné komentáre nevďačných ľudí.

Matka piatich detí, ktorá celé dni sedí za šijacím strojom a popri tom má množstvo ďalších povinností, sa rozhodla prehovoriť. Mala ťažké srdce na ľudí, ktorí sa domáhajú rúšok zadarmo. “Ľudia píšu ako to má byť zadarmo, aké sme svine,” píše Slovenka a ako sa zverila na facebooku na stránke Nekŕmte nás odpadom, aj si poplakala: “Dnes som si úprimne poplakala. Z únavy, z vyčerpania, z nasadzovania vlastného zdravia (v dôsledku únavy), z toho, že musím vravieť nie. Musím mojim blízkym, známym, rodine, vravieť “Nie, dnes sa nedá”. Jej úprimné slová si prečítajte v celom príspevku:

Spoveď užialenej krajčírky:

Osobne si myslím, že na túto stránku nepatria nejaké citové výlevy. Nechcem Vás zaťažovať, ale dnes Vás využijem ako psychohygienu a verím, že nikoho neurazím.

Posledné dni som sa snažila vyhýbať komentárom a ľuďom, ktorí riešia rúška. Biznis? Hyenizmus? Zarábanie na nešťastí?

Dovoľte mi napísať pohľad z druhej strany.
Čo máme spoločné vy a ja počas karantény?
– som mama (piatich detí)
– mám hypotéku
– musím platiť účty
– finančnú rezervu max. na 2 mesiace
– musím živiť rodinu
– musím sa s deťmi učiť
– musím deti zabaviť, nachovať, pomojkať
– musím prať, variť, fúkať boliestky

Čo máme rozdielne (s väčšinou z vás)
– nie som na OČR, ani PN
– nemám prekážku na strane zamestnávateľa
– nemám čas sa hrať, učiť, variť a ani prať
– nemám čas vyložiť nohy, relaxovať, pozrieť si film
– nemám z práce voľno
– mám obavu ako udržím niečo na čom som pracovala 6 rokov

Na fb sa objavuje strašne veľa statusov aké sme hyeny, ako ide o biznis, či nám nie je hanba. Pre boha ľudia… Čo to s vami je? Je mi z toho neskutočne smutno. Ja, moje priateľky z fachu, každá šička/krajčírka na Slovensku ťaháme 16tky. Makáme, robíme, často nejeme, deti vidíme len občas, v mojom prípade ledva na kojenie, často robia celé rodiny. Časť mojich detí pomáha. Lebo si uvedomuje závažnosť situácie a potrebu pomôcť ľuďom. Kde sakra ostal ten biznis?
Ozaj si myslíte, že my bohatneme na tých 2-2,5eur? Naozaj ste o tom presvedčené? Moje stroje idú 16hodín denne, nemám mozgovú kapacitu, aby som Vám zrátala koľko som minula elektriny, podložky na ktorých režem, rezacie kolieska, parný generátor, ihly, tisícky metrov nití, gumičky, látky… to všetko sa míňa.

Dnes som si úprimne poplakala. Z únavy, z vyčerpania, z nasadzovania vlastného zdravia (v dôsledku únavy), z toho, že musím vravieť nie. Musím mojim blízkym, známym, rodine, vravieť “Nie, dnes sa nedá”. Nevravím im to preto, lebo sedím na gauči, ale preto, že robím a môj deň má len 24hodín. Všetkým by som Vám rada pomohla, ale ako? Nedá sa to. Zastrešujem aspoň okolie, moje verné zákazníčky,…

Ľudia píšu ako to má byť zadarmo, aké sme svine… Otázka na Vás… na tie múdre od obrazovky počítača/mobilu… Koľké z vás venovali svoj čas, úsilie, energiu na pomoc a ochranu ľudí v dôsledku korony? Koľké z vás chytili ihlu a niť a skúsili oprášiť vedomosti z predmetu domáce práce?

My, obyčajné ženy, suplujeme úlohu štátu. Aj my sme štát a máme v sebe morálnu povinnosť pomôcť. Nie na vás zbohatnúť, pomôcť! Keby každý priložil ruku, tak sme niekde inde. Lenže sme sa rozdelili na dve skupiny. Tí, ktorí pindajú a tí, ktorí sa snažia ako vedia a môžu.

Prosím Vás…. Naozaj Vás prosím. Buďte k sebe tolerantní. Keď vidíte páchať zlo na iných, neprizerajte sa. Skúste ho zastaviť. Prestaňme sa dívať na koniec svojho nosa a pozrime sa aj na druhých. Uvažujme nad tým ako pomôcť. Čo i len PEKNÝM SLOVOM.

Možno naozaj korona prišla, aby sme sa zobudili, aby sme sa zastavili a prebrali…. Možno prišla z iných konšpiračných teórii, ale stále zastávam názor, že všetko zlé je na niečo dobré. Možno je to naozaj priestor na to, aby sme mali čas zistiť, že čas vie bežať aj inak. Možno rodičia zistia, aké úžasné je, keď sa môžu s deťmi hrať, možno ľudia zistia, aké úžasné je počuť hlas toho, koho majú radi a nebudú písať krátke správy, ale budú opäť volať. Možno zistíme, že to, že nám život preteká pomedzi prsty je len a len na nás… Možno je čas zastaviť sa a byť opäť ľuďmi. Využime tento čas na to, aby sme našli to dobré v nás. Prestaňme kritizovať, urážať, hejtovať, nadávať.
Sakra BUĎME ĽUDSKÍ, NAUČME SA, ČO MÁ V ŽIVOTE PRIORITU.

PS: síce mi je smutno stále, ale rozhodne ľahšie. Hor sa späť do práce, ráno musia odísť balíčky.
(áno, stále beháme na poštu a veríme, že to neschytáme)

Edit: nič lepšie som nemohla spraviť ako toto napísať.
Vaše komenty majú pre mňa a aj iné, ktoré sme označili nesmiernu váhu. Ak viete o nejakej žene, ktorá je na tom rovnako ako ja, kľudne ju označte. Potrebujú počuť a čítať vaše úžasné komenty. Musia vedieť, že je vás veľa… Musia sa sústrediť na tú dobrú časť Slovenska.
Dodávate nám silu a vieru v ľudí. ĎAKUJEME.

Zdroj: Facebook /Nekŕmte nás odpadom | Foto: pixabay, depositphotos.com