Vaše príbehy Slovenka cestovala v MHD: Hrozné správanie muža k jej synovi ju POBÚRILO!

Slovenka cestovala v MHD: Hrozné správanie muža k jej synovi ju POBÚRILO!

Už viackrát sme vám priniesli nemilé skúsenosti slovenských mamičiek alebo tehotných žien z hromadných dopravných prostriedkov v našej krajine. Zamýšľali sme sa spoločne s vami nad tým, kam sa podela tolerancia a ľudskosť medzi nami a prečo si zbytočne znepríjemňujeme život?

Ten prináša kadejaké situácie. Nikdy nevieme, čo dotyčný človek má za sebou, čo prežíva, v akom je rozpoložení…ale aj tak si dokážeme navzájom nakladať a nesprávame sa k sebe pekne a s úctou. O svoj príbeh z MHD v jednom z krajských miest Slovenska sa s nami podelila trojnásobná mamička. Po jeho prečítaní musíme uznať, že porozumenie k druhému človeku sa z našich životov vytráca. A je to smutné.

Prečítajte si celý príbeh:

“Začnem pekne od začiatku so všetkými súvislosťami tohto zážitku. Keďže môj manžel sa necítil dobre, rozhodla som sa, že pôjdem s mojimi deťmi na zmrzlinu do mesta a potom na večernú nedeľnú omšu sama autobusom. Podotýkam, že MHD takto cestujeme bežne a nikdy sme nemali problém. Potrebovali sme sa aj vyvetrať, pretože sme boli celý deň doma.

Môj najmenší 2,5-ročný syn má obdobie “ja sám” a v tomto duchu chcel cestovať aj k zastávke autobusu – lenže vychystať sa s tromi deťmi na presný čas odchodu autobusu je niekedy hotové umenie a nie vždy pomôžu presné plány. Tento deň patril k tým, kedy jednoducho syn nespolupracoval a z domu sme vyšli o dosť neskôr a bolo otázne, či autobus vôbec stihneme. A tak som ho proti jeho presvedčeniu musela niesť na rukách a on chcel silou mocou ísť sám pešo. No chôdza 2,5-ročného zvedavého dieťaťa, ktoré skúma každú kaluž a kameň na ceste, určite nebola predpokladom k včasnému príchodu na zastávku. Ani dve staršie dcéry /5 a 7,5 roka/ ho neinšpirovali k rýchlejšej chôdzi a tak väčšinu času som ho niesla, avšak on spokojný nebol.

Na zastávku sme dorazili tesne – lepšie povedané, takmer som MHD stopla, pretože už čakala na mieste. Ochotný šofér ešte počkal, kedy s dcérami a vzpierajúcim sa synom na rukách dobehnem. Miesta veľa nebolo – dve vedľa seba pri zadných dverách – tam sa usadili dcéry a jedno miesto úplne vzadu, kde som si sadla so synom. Uplakaný a nahnevaný chcel sedieť ako veľkáč sám a nie na kolenách, tak som ho teda išla usadiť.

Samozrejme ten ešte stále nariekal a vôbec nespolupracoval. Zrazu sa zdvihol dôchodca, čo sedel pred nami a zhúkol na 2,5-ročné dieťa: “Buď už ticho!”. Podotýkam, že vzdialenosť medzi dedom a synom na mojich rukách bola asi 30 centimetrov, boli tvárou v tvár. Vo mne vzkypela žlč mamy ochrankyne: “Ako si dovoľujete kričať na cudzie dieťa?,” pýtam sa ho a ten si ďalej húdol svoje, že prečo idem vôbec autobusom a že je nevychovaný a zlý atď. Už si ani presne nepamätám, čo mu z úst išlo. Ja som už bola pripravená na to, že na najbližšej zastávke vystupujem. To bola hneď ďalšia od nášho nastúpenia. No popri tom, ako nadával na môjho syna, som sa ho trikrát spýtala, či aj on bol dieťa. Do tretice povedal, že áno. Ale on vraj toto nerobil. 

Aj by som sa zasmiala, keď jeden dôchodca tvrdí, že ako 2,5-ročný nikdy neplakal. To si určite musel pamätať. 🙂 No ale späť k záveru. Dedko bol spokojný, ako si dobre poradil a že potom, ako na malého zhúkol, ten už bol ticho. Tak mi hovorí: “Vidíte, už je ticho, už si môžete sadnúť.” Na to mu vravím, že ja s ním v jednom autobuse cestovať nebudem. Potom som si ešte vypočula, aké je dieťa nevychované. Moja posledná veta na adresu tohto “milého” cestujúceho bola: “A vy ste nevychovaný dôchodca.” Autobus zastavil a s deťmi som vystúpila.

Nikto v autobuse si ma samozrejme nezastal, to je ale u nás bežné a ani som to neočakávala. Dúfam, že to nebolo preto, že praktiky tohto muža – hučať na cudzie malé dieťa – zdieľajú aj oni. Ak áno, potom sa asi nemôžeme čudovať tomu, ako naša generácia dopadla. Psychické problémy, úzkosti, depresie. Naozaj bolo v časoch minulých bežné a prirodzené takéto správanie k deťom? Všetko sa riešilo krikom? A nielen na vlastné ale aj na cudzie? Ak áno, je to smutné. A ešte smutnejšie je to, keď sa ostatní na to len nemo pozerajú ako ovce.”

Po tejto nepríjemnej skúsenosti jednej z vás, nám zostáva už len veriť, že z generácie našich detí, ktoré nebudeme zastrašovať a hulákať po nich zakaždým, keď nedajbože prejavia hnev – veď aj ony majú predsa emócie, no v dvoch rokoch ich nevedia spracovať a pomenovať, vyrastú silní jedinci so srdcom na správnom mieste.

Ak máte podobnú skúsenosť, napíšte nám ju do komentára na našom Facebooku.

Zdroj: slovenskemamicky.sk | Foto: depositphotos.com