AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Médiami stále častejšie otriasajú hrozné zábery a podrobne rozpisované prípady týraných detí. Každej matke, žene, vlastne každému normálnemu človeku sa nutne pri pohľade na ne zovrie hrdlo. Smútkom, ale hlavne hanbou. Hanbou nad tým, čoho všetkého sú ľudia dnešnej doby schopní.

Bohužiaľ, pravda je ešte otrasnejšia. Týranie a zneužívanie detí rozhodne nepatrí medzi špecifiká modernej doby. Deti boli týrané vždy, len sa o tom až donedávna vôbec nehovorilo.

Starovek

V staroveku vládla filozofia vyššieho záujmu, ktorá ten verejný kládla vysoko nad záujmy jednotlivca. Život človeka bol dôležitý len ak bol prínosom pre spoločnosť, čo spôsobilo, že čím bolo dieťa mladšie, tým menšiu cenu mal jeho život. Vraždy novorodencov boli bežnou súčasťou riešenia rodinných problémov. Spoločnosť ich vnímala podobne, ako dnešná spoločnosť vníma umelé prerušenie tehotenstva. V starovekej Sparte oficiálne usmrcovali deti, ktoré z fyzického hľadiska nesplňovali spoločnosťou určené štandardy. Deti, ktoré týmto výberom prešli, čakali roky tvrdého vojenského režimu, plného brutality a telesného utrpenia. V Ríme boli deti (spolu s ich matkou) výlučným vlastníctvom otca. Znamenalo to, že svoje deti mohol predať do otroctva, potrestať ich smrťou, alebo ich darovať inej osobe – ako odškodnenie za vlastný delikt. Bolo výhradne na otcovi, či novonarodené dieťa prijme do rodiny, alebo ho odloží, teda nechá zomrieť.

malé nožičky
bezbranné novorodeniatko

Stredovek

Stredovek je vo všeobecnosti označovaný ako temný. Je logické, že fanatické inkvizičné procesy, nezmyselné vojny a morové epidémie sa dotkli aj života detí. Opustené, alebo osirené deti bežne umierali na následky podvýživy, či podchladenia. Ale kresťanská viera hlásajúca milosrdenstvo a pomoc blížnym, dáva vzniknúť kláštorom a charitatívnym inštitúciám, ktoré sa o opustené deti (tie šťastnejšie) starajú. Vlastne sa jedná o prvé, ešte neorganizované základy sociálnej práce. Usmrtenie detí sa už síce považovalo za ťažký hriech, ale násilie voči deťom bolo nielen tolerované, ale v rámci prevýchovy plne podporované.

Novovek

V novoveku, v období osvietenstva, sa po prvýkrát objavuje myšlienka povinnosti štátu a rodičov sledovať záujmy detí. Tieto úvahy však stále zostávajú hlavne v teoretickej rovine, ako viac – menej abstraktná téma na kaviarenské diskusie. S rozvojom priemyslu, naopak, prichádzajú nové formy týrania a zneužívania detí, ktoré boli za úplatu vo veľkom poskytované ako lacná pracovná sila vo fabrikách. Za účelom obhájenia takéhoto zachádzania s deťmi boli vytvorené celé teórie, poukazujúce na výhody detskej práce (útle prsty a detské telá, celková odolnosť detského organizmu…).

Vedeli ste, že:

Historicky prvé dieťa odobraté svojím biologickým rodičom bola 8- ročná Mary Ellen Wilsonová. Prípad sa stal v roku 1874 z New Yorku. Šokujúce a zároveň smutné je, že dieťaťu pomohla “Spoločnosť pre prevenciu krutosti na zvieratách”, nakoľko žiadna organizácia pre ochranu detí ešte neexistovala!
smutné dieťa

Formovanie sociálnej ochrany detí

Zlepšenie lekárskej starostlivosti v 20. storočí prináša tak dlho potrebnú zmenu, hlavne v postoji celej spoločnosti. Ortopédi a chirurgovia ošetrujú veľké množstvo poranení u detí – rozličné zlomeniny, popáleniny a krvácania. Keďže bolo zrejmé, že tieto úrazy nevznikli náhodilo, začali sa množiť požiadavky na ich preskúmanie. Následné prešetrenie väčšinou preukázalo, že spomínané zranenia boli úmyselne spôsobené blízkou osobou, najčastejšie rodičmi. Závažnosť týchto poranení bola natoľko alarmujúca, že konečne vytrhli ľahostajnú verejnosť z dlhodobej letargie. O domácom násilí páchanom na deťoch sa konečne začalo hovoriť v kontexte navrhovaných riešení.
V 70. rokoch 20. storočia je na základe preukázaných prípadov formovaná konečná verzia syndrómu týraného dieťaťa -CAN- Child Abuse and Neglect.

Spoločnosť dlho nebrala násilie na deťoch, hlavne ak sa odohrávalo v rámci rodiny, za problém, ktorý treba riešiť. Dieťa bolo vnímané ako majetok svojich rodičov, teda akékoľvek zásahy tretej osoby boli nevhodné, ba priam odsúdeniahodné. Túto bezcitnosť však môžeme pripísať hlavne kolektívnej nevedomosti ohľadom vývoja človeka. Nikto netušil, aké hrozné dôsledky môže mať týranie v detstve na spoločenské a osobné uplatnenie v dospelosti. Dnešná doba ale poskytuje dostatok informácii, teda páchanie, alebo čo i len tolerovanie krutostí na deťoch.

Zdroj:LEVICKÁ, J. | Foto: pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Katarina B
Kedysi som bola ambiciózna workoholička žijúca, len pre svoju prácu. Bola som nespútaný živel milujúci búrku a prehýrené noci. Teraz som pokojná matka dvoch malinkých čertíkov a usadená "zúfalá manželka". A viete čo? Mne sa to takto páči.