AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Je to skutočne slastný pocit sadnúť si unavená do kresla, na chvíľku zavrieť oči a oddychovať. Len minútku, možno dve a potom budete opäť pokračovať vo všetkých tých mamičkovských povinnostiach. Ešte vás čakajú riady a prádlo, osprchovať deti a uložiť do postele. Ale musíte si na chvíľku oddýchnuť…len maličkú chvíľočku.

Ale čo sa deje? Vy sedíte a nikto nič? Nikto neplače, nikto nekričí, nikto sa nesťažuje? Nikto nepýta jesť ani nechce utrieť zadok? Nikto nehovorí básničku, nespieva pesničku a nežiada potlesk? Prešla vytúžená minúta, druhá, tretia. Bojujete s dilemou, či vstať a skontrolovať situáciu, alebo si užívať to ticho. Je to také vzácne, také krásne, také neskutočne príjemné. Ešte jednu malú chvíľočku a idete…

To, čo vás následne čaká pravdepodobne nestojí za tie dve či tri minútky ticha. Keď zbadáte svoje ratolesti, neviete, či sa máte smiať alebo plakať.

Komu ten chudák ublížil? Zjavne si ale chlapček aj psík dobre rozumeli a veď ste ich chceli práve umývať. Aj tak ste už chceli maľovať.

“Počkaj mami, nehnevaj sa, toto nebola moja vina. Vážne tu snežilo.”

Tento chlapček rozhodne nemôže za statickú energiu. Tie gulľôčky sa z vankúša vysypali naozaj celkom samé.

Dievčatká v tom tiež nebývajú nevinne. Umyjeme, upraceme, vyčistíme…”Chcela som len pomôcť, mamiii”

Tieto detičky sú v tom skutočne nevinne. Áno, chceli penu, ale neodhadla to maminka.

Bolo to zle poukladané. Uložíme to znova a lepšie.

Či už tie dve minúty ticha za to stáli alebo nie, hlavne, že sa nikomu nič nestalo. Veci sú len veci a detská dušička je krehká…

Foto: imgur.com