AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Jeden piatkový večer som sa rozhodla vybrať s najlepšou kamarátkou do mesta. V bare stretla dávneho priateľa, ktorý sa pridal ku nám. Nebola to láska na prvý pohľad, ale niečo ma ku nemu ťahalo. Vyzeral zodpovedne, bol pozorný a ešte aj slušne zarábal. Po chlapoch, ktorých som vždy živila ja a ktorí neustále meškali, to bola veľmi milá zmena.

 

Párkrát sme zašli do kina alebo na večeru a neskôr sa z nás stal pár. Po polroku sme spolu začali bývať. Nášmu okoliu sa to zdalo skoro, ale vraveli sme si, že nemáme na čo čakať. Po čase mi začal nenápadne naznačovať, že by sme sa mohli posunúť opäť ďalej – na mysli mal bábätko. Nepatrila som medzi snažilky a tak som každú jednu narážku akože prepočula. Po piatich rokoch vzťahu to vybalil na rovinu. Vraj starneme a mali by sme sa teda posnažiť čo najskôr. Vek na bábätko som už mala a ak som nechcela mať možné komplikácie z dôvodu vyššieho veku, nemala by som to odkladať. V práci sa mi darilo a veľmi som z nej odísť nechcela, ale vedela som, že priateľ sa o mňa aj o malé postará na výbornú. Na svoje okrúhle narodeniny som už bola tehotná.

Dnes už viem, že problémy nastali presne v tomto čase. Nevedela som si predstaviť milovanie s tehotenským bruškom a tak som každú jeho snahu odmietala. Priateľ vyzeral, že to pochopil, vraj sa bojí aj on a tak to zvládne. Plynuli mesiace, bruško rástlo a ranné nevoľnosti už prešli. Dokončovala som si pracovné povinnosti a taktiež aj zariaďovanie detskej izbičky a všetko sa zdalo byť v úplnom poriadku. Podľa ultrazvuku to mal byť chlap ako repa a tak sa priateľ neuveriteľne tešil. Do pôrodu mi ostávalo niečo vyše dvoch mesiacov.

Šok nastal tri týždne pred termínom. Priateľ sa akurát vrátil z práce a priniesol mi aj obed. Kým bol v sprche, použila som jeho telefón, aby som si prezvonila, nakoľko som nevedela, kde by ten môj mohol byť. Vtom mu pípla SMS-ka. Valika chcela vedieť, kedy sa vráti, vraj sa ho nevie dočkať. Vedela som o koho ide – Valika bola jeho kolegyňa. Okamžite som mu jednu vrazila. Keby som nebola tehotná, možno by som si začala zisťovať viac, ale takto mi to nedalo. Stále som dúfala, že to bol omyl alebo že mi povie, že je to nejaký vtip. On sa však zlomil a začal rozprávať. Bol rád, že sa to stalo, lebo to nedokázal viac skrývať. Vraj sa do nej zamiloval pri nejakom spoločnom projekte v práci. Čudujem sa, že som v tom momente neporodila. Nevedela som, či som sklamaná alebo nahnevaná, či plakať alebo kričať.

Do pôrodu sme každý žili vo svojej bubline a chodili sme po byte ako mŕtvoly. Nič ohľadom neho som neriešila ani necítila. Zrejme to bola akási psychická sebaobrana tela, aby sa malému nič nestalo. Keď to na mňa prišlo, odviezol ma do nemocnice, pri pôrode však nebol. Vedela som, že dieťa rodím sčasti neželané. Veľmi ma to bolelo. Mala som chuť ho zabiť, veď on to dieťa chcel, on bol ten, ktorý ma prehováral. A teraz bude malý vyrastať bez otca. Tie dni v nemocnici boli strašné. Keďže som mala zaplatený nadštandard, bola som na izbe sama a teda som mohla popustiť uzdu svojim emóciám. Moji rodičia žili na druhom konci republiky a preto sme sa dohodli, že ma navštívia až doma. Kamarátky som nevolala a jeho rodina ma nezaujímala. Väčšinu času som bola sama, malý pokojne spával a tak som mala čas premýšľať, čo bude ďalej. Verila som, že príde, ospravedlní sa a nejak to spolu zvládneme. Bola som však naivná. Malého Peťka vychovávam sama…

Foto: pixabay.com

AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:
Ivanka
Obyčajná červenovláska neskutočne milujúca kokosovú ľadovú kávu a KinderBueno. Miluje cestovanie, fotografovanie a všetky psíky z útulku by najradšej vzala ku sebe.