AK SA VÁM ČLÁNOK PÁČIL, PODPORTE HO:

Nikdy som nechcela deti a to tak veľmi, že som sa vydala za niekoho, kto ich nechcel tiež. A potom som zrazu bez akéhokoľvek varovania zmenila názor.

Pobozkali sme sa za zvuku lyžíc klepkajúcich o poháre a povzbudením, ktoré vyžarovali naši priatelia a rodina. Všetci tancovali, jedli a bavili sa. Náš svadobný deň sme strávili veriac, že ​​obaja chceme v živote to isté. Súhlasili sme s tým, že budeme pokračovať vo “voľnej existencii”, na ktorú sme si zvykli – existencia bez detí.

Nikdy som totiž nebola ten typ dievčaťa, ktoré snívalo o svadbe a rodine. Snívala som o kariére a cestovaní po svete. Nepremýšľala som ani nad chlapmi – hlavne preto, lebo som si uvedomila, že je to úplne vyčerpávajúce. A vždy som si myslela, že nikdy nebudem matkou.

Nenávidela som opatrovanie detí a často som sa bála, keď mi priatelia povedali, že prídu na oslavu aj so svojimi deťmi. Milovala som svoju neter a synovca, ale stále som bola len teta. Ak sa chceli hrať, hrala som sa s nimi. Ak sa mi nechcelo, tak som sa jednoducho nehrala. A hlavne – nebola som zodpovedná za ich život.

Keď som sa nakoniec predsa len vydala, našla som niekoho, kto zdieľal rovnaký názor. Vedeli sme, že nechceme deti. Kúpili sme si dom, cestovali po svete, hovorili sme o kúpe lode a začali sme ako manželský pár porušujúci normy toho, čo od nás spoločnosť očakávala. Cítila som sa ako rebel.

Bola som vydatá dva roky, keď som cítila, že by to chcelo zmenu. Spočiatku to bolo pomalé – úsmev dieťaťa, ktorý mi spôsobil náhlu bolesť srdca alebo pohľad na otca, ktorý sa snažil utíšiť plačúce dieťa, čo ma prinútilo zastaviť a pozerať sa. Začala vo mne rásť túžba o niekoho sa starať.

Bohužiaľ, táto túžba rástla len vo mne a nie v mojom manželovi. Náš vzťah bol ako horská dráha. Boli sme dvaja tvrdohlaví ľudia, ktorí boli vášniví v rôznych veciach. Milovali sme sa, ale zároveň aj nenávideli.

Môj pocit, aby sme zvážili materstvo, medzi nás vrážal klin. Keď som hovorila o možnosti založenia rodiny, odtiahol sa. Nakoniec som sa rozhodla upustiť od tejto myšlienky. Chcela som udržať manželstvo a ak to malo znamenať vzdať sa myšlienky na dieťa, tak to tak malo byť.

Aspoň to bol môj plán. Ale jedného dňa, keď som išla z práce na obed okolo malého cintorína, všimla som si niečo, čo som dovtedy nevidela. Náhrobok, na ktorom boli vyryté len dve mená – išlo o pár. Na ich menách nebolo nič zvláštne, skôr ma dostalo to, čo bolo napísané pod nimi – “len my dvaja.”

Prišlo mi smutno. Boli len dvaja. Žiadna rodina, žiadne deti, ktoré by sem prišli doniesť kvety a zapáliť sviečku. Vedela som, že takto nechcem dopadnúť. Už som nedokázala predstierať, že som tá, ktorou som bola pred rokmi. Nebola som ten istý človek, ten, ktorý nechcel deti. A nebolo to fér voči môjmu manželovi, ktorý ma zrejme začal kvôli týmto myšlienkam nenávidieť.

O pár týždňov neskôr sme sa rozišli. Nešlo len o deti. Jednoducho sme si prestali rozumieť – už sme nechceli každý to isté.

Náš rozvod bola najťažšia vec, ktorú som kedy zažila. Cítila som, že som zlyhala. Nevedela som, čo so mnou bude. Vedela som, že som otvorená myšlienke byť matkou, ale bola som slobodná.

Bolelo to, ale bola som na seba hrdá. Hrdá na to, že som sa postavila za niečo, čo som chcela. Uistila som sa, že je úplne v poriadku zmeniť názor, hoc aj po rokoch.

A keď som znova našla lásku a priviedla na tento svet dve krásne zdravé deti, urobila som to otvoreným srdcom – srdcom, ktoré bolo kedysi zlomené, ale uzdravené.

Foto: pixabay. com