Ani nie rok po svadbe som otehotnela. Na začiatku bolo všetko v poriadku, ale moja radosť nebola dlhodobá. Potratila som.

 

Snažila som sa vzchopiť. Veľmi mi pomohla rodina, kamaráti, veľa povinností v práci a stavba rodinného domu. Navyše som začala externe študovať vysokú školu, takže toho bolo viac než dosť. Celý neúspech otehotnenia som teda pripísala stresom, psychike a podmienkam, v ktorých som fungovala.

Verila som, že to zvládneme aj sami, bez lekárov. Ani po presťahovaní sa situácia nezmenila. Žili s nami aj moji svokrovci a teda sme nemali úplné súkromie. Snažili sme sa, ale vedela som, že to nie je ono. Stále som však v kútiku duše dúfala, že najbližší mesiac to už výjde.

Po skončení bakalárskeho štúdia som sa rozhodla, že je čas to riešiť u odborníkov. Jedného som vyhľadala a dúfala som, že je ten správny. Liečil ma však ako za komunizmu, liekmi, ktoré mali viac nevýhod ako výhod. Liečba teda nezabrala.

Skúšala som všetko – čaje z byliniek, ktoré bolo potrebné piť každý deň minimálne rok, avšak nevydržala som to.

Uvažovala som aj nad adopciou, manžel však nesúhlasil. Naše manželstvo bolo hektické, pomaly sa vytrácala vášeň a prestal mať záujem. Naše milovanie nebolo o užívaní si toho druhého, ale skôr o kontrolovaní a výpočtoch.

Miešali sa vo mne rôzne pocity, no šťastie to nebolo. Prišiel však zlomový bod. Na stretnutí zo strednej školy mi spolužiačka odporučila odborníka na neplodnosť.

Bol to impulz, ktorý som potrebovala. Počkala som pár týždňov a napokon som si vybavila termín. Čakanie v čakárni ma trochu odrádzalo, ale keďže som si už vybavila dovolenku, ostala som. Bola mi odporučená laparoskopia, ktorú som absolvovala a výsledkom bola endometrióza v počiatočnom štádiu. Mala nasledovať liečba, avšak ja som ju nepodstúpila. Podľa doktora to bola strata času, keďže mi všetko potrebné odstránili a mali sme sa snažiť s tým, že ma bude kontrolovať raz mesačne.

Navrhli mi aj umelé oplodnenie, s tým sme však nesúhlasili. Manžel absolvoval tiež niekoľko vyšetrení, u neho bolo všetko v poriadku.

Polroka som pravidelne chodila na kontroly, aby som vedela, kedy budem mať dostatočne veľké folikuly na to, aby to vyšlo. Po pol roku som začala brať hormóny, aby sa moja maternica pripravila na otehotnenie a aby sa môj cyklus upravil.

Avšak stále nič. Doktor sa snažil, nikdy som nemala pocit, že by to bral len ako prácu. Neodrádzal nás, nebral to rutinne, vždy sa nás snažil motivovať a povzbudiť. Neskôr mi odporučil vitamín, ktorý som začala pravidelne užívať.

Dokonca som sa začala lepšie stravovať a konečne som sa po rokoch prinútila cvičiť pilates niekoľkokrát do týždňa. Cvičenie ma upokojovalo, bola som vyrovnaná, menej som stresovala a vylepšila som si postavu.

Prišiel ďalší zákrok, opäť neúspešný. Začala som byť unavená, kolobeh všetkých kontrol ma vyčerpával. Potrebovala som prestávku. S lekárom som sa v polovici marca dohodla, že sa uvidíme na jeseň. Avšak, objavila som sa skôr. V máji som ho navštívila s tým, že mi mešká menštruácia a mala som aj pozitívny tehotenský test. Urobili mi rôzne vyšetrenia a krvné testy, ktoré tehotenstvo potvrdili. S manželom sme sa však netešili, báli sme sa.

Nezažívala som ranné nevoľnosti, chodila som do práce, cítila som sa výborne, jediné, čo ma trápilo bola moja hmotnosť. Mesiac pred pôrodom sa mi zvýšil krvný tlak a opuchli mi nohy, začala som brať tabletky a dopriala som si oveľa viac oddychu.

Pôrod musel kvôli istým komplikáciám prebehnúť pred termínom – stále som mala vysoký tlak a naša dcérka bola otočená opačne. Manžel pri pôrode nebol, ale hneď ako to bolo možné sa ukázal. Odmietol aj prácu v druhom meste, len aby bol s nami.

A tak máme skoro po 10-tich rokoch doma naše vytúžené bábätko. Veľká vďaka patrí rodine, kamarátom a samozrejme doktorovi, ktorí boli stále pri nás a podporovali nás.

Foto: pixabay.com