V septembri minulého roka navštívil Slovensko zaujímavý muž. Menší vzrastom, obrovský duchom. Nemecký lekár, psychoterapeut, lektor, spisovateľ, liečiteľ Rüdiger Dahlke. Pán Dahlke sa na svojich seminároch dotýka rôznych tém. Nosnou problematikou jeho prednášok je vplyv stravy na zdravie človeka, prepojenie duše, tela a chorôb, ktoré poukazujú na chybné kroky na ceste životom.
Pán Dahlke sa nevyhýba ani geopolitickým témam, ktoré spoločnosťou rezonujú v súčasnej dobe a svojsky ich komentuje. Moju pozornosť pritiahol výrokom, ktorý ma donútil zamyslieť sa: „Vojna, hlad a na druhej strane nadbytok. Keby svet riadili ženy, ktoré majú minimálne tri deti, vyzeralo by to inak, pretože ženy myslia viac na budúcnosť, na budúce generácie.“ Svoje myšlienkové pochody podložil ďalším slávnym výrokom nezabudnuteľného anglického dramatika G. B. Shawa, ktorý tvrdil, že starí ľudia sú nebezpeční tým, že im už nezáleží na budúcnosti. Tieto vety sa týkali Dahlkeho názoru na súčasne politické vedenie Európskych štátnych štruktúr, ktoré sú podľa neho riadené starými mužmi.
Nuž, pre nás matky, či už s jedným dieťaťom alebo tromi a viac, je to veľmi lichotivý názor. Nemôžem inak, len s ním súhlasiť. Na druhej strane ma zaráža nízka účasť žien na politickom dianí našej krajiny. Doteraz.
Zamyslime sa: Je možné skĺbiť materstvo s politikou, ktorá v sebe zahŕňa určité názorové ohraničenie a špecifický životný štýl zároveň?
Materstvo a rodičovské povinnosti sú dar a tvrdá práca zároveň. Energia vynaložená na výchovu a existenčnú starostlivosť o potomkov pohlcuje veľa síl. Ak nie všetky. Aktívna účasť žien na spoločenskom, kultúrnom a politickom poli je obmedzená a podmienená práve hierarchiou potrieb. Potreby našich detí, partnerov, nakoniec celej rodiny sú na prvých priečkach rebríčka. Kde majú ženy matky vziať silu na to, aby mohli riadiť krajinu, ako to navrhuje pán Dahlke?
Jedným okom a pohľadom na kandidátky politických strán, ktoré sa zúčastnili tohtoročných volieb, som si uvedomila, že ženy si s týmto hierarchickým rébusom poradili samé. Môžem len konštatovať, že konečne nastal čas zmeny. Ženy a matky si začali kliesniť vlastnú cestu do Národnej rady Slovenskej republiky a ja dúfam, že tam aj dokráčajú. Držím(e) palce.
Autorka: Slávka Pajunková, Zdroj: Zem & Vek
- Zdieľať článok na Facebooku
